Toňa Revajová (1948) pracovala ako učiteľka v základnej škole i redaktorka vo viacerých periodikách. Na konte má deväť titulov pre detských čitateľov, v poslednom období sa dostala do povedomia najmä knižnou sériou o malej Johanke Johanka v Zapadáčiku (2012), Zlom väz, Johanka! (2012) a Tvoja Johanka (2014) – všetky vyšli vo Vydavateľstve Slovart. Toňa Revajová si v decembri prevzala najvýznamnejšie ocenenie za tvorbu pre deti – Cenu Trojruža 2014.
Mnohí čitatelia i kritici vyzdvihujú vašu schopnosť porozumieť detskej duši. Považujete ju za dar alebo je táto empatia rokmi brúseným diamantom?
Určite je to dar – moja jediná zásluha spočíva možno v tom, že sa celý život usilujem nevyhnať zo seba to dieťa, ktoré tam niekde ešte stále mám. Bez neho by som asi veľa nenapísala.
Pre detského čitateľa tvoríte už viac ako 30 rokov, čo je skutočne úctyhodná doba. Ako a kam sa za ten čas posunulo čítanie?
Ako dieťa som zažila povinné čítanie. Mix slovenskej i svetovej klasiky s tendenčnou literatúrou. Zoznam pätnástich či koľkých kníh, ktorý sme si na začiatku školského roka odpísali z tabule. Museli sme ich prečítať, napísať obsah, charakteristiku postáv a také podobné veci. Väčšinou to robili len dvaja – traja poctivci, ostatní od nich odpisovali. Alebo niekto doniesol čitateľský denník staršieho súrodenca. Učitelia to, samozrejme, vedeli, ale hrali tú hru s nami. Myslím, že som patrila k tým, ktorí väčšinu z tých kníh čítali už skôr, ako im to niekto prikázal. Po revolúcii sa objavili skvelí autori, ktorí by v kontrolovanom totalitnom systéme nedostali šancu. Na druhej strane, ktokoľvek si môže vydať čokoľvek, a kto nevie rozlíšiť dobrú knihu od mizernej s peknými obrázkami, má smolu. Teda – jeho deti alebo vnúčatá.
Zmenili sa aj samotní čitatelia?
Čitateľ vždy ostane čitateľom. Zmenil sa svet, a ak sme my povojnové deti okrem kníh, nedeľnej rozprávky, kina či prírody nemali v podstate nič, teraz si deti majú z čoho vyberať. Ak si vyberú knihu, je to krásne.
A ako sa za tie roky vyvinula vaša vlastná tvorba, vidia vaše literárne oči viac?
To môžem ťažko posúdiť sama. Viem, že som urobila, čo bolo v mojich silách. Možno sa o svoje postavy viac zaujímam, chcem vedieť aj to, čo si myslia, po čom túžia a na čo by najradšej zabudli.
V poslednom období vás zamestnáva Johanka, vaša malá literárna hrdinka. Kto bol vašou inšpiráciou pri zrode desaťročnej knižnej šibalky?
Obdobie, keď som každú voľnú chvíľku venovala Johanke, dokážem vymedziť veľmi presne. V polovici júla 2011 som sa vracala s najmladším vnukom Riškom z Tatier. V Liptovskom Mikuláši do nášho kupé vo vlaku pristúpili dievčatko (asi sedemročné), chlapček (päťročný), ich otec a babka. Obe deti mali rovnaké veci – tenisky, ponožky, krátke nohavice, tričká aj klobúčiky. Všetko chlapčenské, aj vlasy úplne nakratučko. Dali sme sa do reči, dospelí aj deti. Keď náš chlapček zaspal a súrodenci odišli s otcom na WC, babka mi pošuškala mrazivú vetu: „Viete, oni sú teraz u mňa, odišla im mama.“ Prišla som domov a to dievčatko mi týždeň nechcelo odísť z hlavy. Vedela som, že babka sa postará, navarí, vyperie, nachystá desiatu. Otázka bola, koľko potrvá, kým malá začne bojovať, že chce dievčenské veci. Sukňu, tričko s Hannou Montanou, dlhé vlasy. Dnes viem, že do toho kupé vstúpila Maja, Johankina najlepšia priateľka. Aha – a pred niekoľkými dňami som odovzdala svojmu obľúbenému vydavateľstvu štvrtú knižku o Johanke (pevne verím, že poslednú). Takže to obdobie trvalo tri a pol roka.
Johanka sa v prvom diele Johanka v Zapadáčiku sťahuje s mamou na vidiek, z ktorého je dosť rozčarovaná. Prečo ste si ako základ zvolili práve túto kulisu?
Bolo to skrátka jedno z riešení. A keďže dieťa potrebuje najmä stabilitu a harmóniu, Johanke neostáva iné, iba si Zapadáčik zamilovať.
Diana Mašlejová
Rozhovor si môžete dočítať, a informácie o knihách nájdete, v Knižnej revue 1 (vychádza 14. januára)!
Autorkine knihy nájdete v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>
