BANSKÁ BYSTRICA/LIPTOVSKÝ HRÁDOK/PREŠOV - Štedrá večera patrí medzi najsilnejšie tradície slovenských Vianoc. Hoci sa dnes v mnohých domácnostiach opakuje rovnaký scenár s kaprom a zemiakovým šalátom, v minulosti bol štedrovečerný stôl výrazne regionálny, formovaný miestnymi surovinami, vierovyznaním, hospodárskymi možnosťami aj symbolickými predstavami o zdraví, hojnosti a ochrane rodiny. Etnológovia z troch slovenských múzeí približujú, ako sa Vianoce slávili na Liptove, Pohroní a Šariši.
archívne video
Topky pri príležitosti Štedrého dňa oslovili viacerých etnológov z múzeí po Slovensku, aby popísali spôsob, akým spôsobom trávili naši predkovia chvíle počas štedrej večere. Konzumácia jedál bola totiž pred niekoľkými desiatkami rokov značne oklieštená a ani mäso na stole nebolo zďaleka samozrejmosťou. Príchod sviatkov však pre niektorých znamenal práve vytúžené pochúťky, ktoré si nemohli dopriať počas zvyšku roka, pretože čakali práve na 24. december.
Liptov: Jedlo ako symbol zdravia, hojnosti a poriadku v gazdovstve
Podľa etnológa Romana Brezinu z Liptovského múzea v Liptovskom Hrádku mala štedrovečerná večera na Liptove silný rituálny charakter.
"Verilo sa, že jedlá a plodiny položené na stôl majú schopnosť ovplyvniť zdravie rodiny aj prosperitu gazdovstva," vysvetľuje. V niektorých obciach sa na stôl kládla misa so všetkými plodinami, ktoré rodina pestovala, na dolnom Liptove (v dnešnom Ružomberku, pozn. red.) zas nenačatý chlieb alebo na tom hornom jednoduchý koláč – kúchon.
Večera sa začínala cesnakom ako ochranou pred chorobami a medom, ktorý mal zabezpečiť dobré vzťahy. Typickými pokrmami boli opekance, lokše, mak, hrach či šošovica, ktoré symbolizovali rozmnoženie úrody a majetku. "V skratke čím viac toho zjem, tým viac budem mať na ďalší rok peňazí, úrody, a podobne," približuje Brezina.
Hlavným jedlom bola kapustnica alebo kyseľ, pričom rozdiely sa odvíjali aj od vierovyznania. Kým katolíci dodržiavali pôst, evanjelici si mohli dopriať aj mäso. Ryby boli bežnou súčasťou večere, keďže pôst povoľoval konzumáciu studenokrvných živočíchov. Mäso však zostávalo sviatočným luxusom a výraznejšie sa objavovalo až na prvý sviatok vianočný. "Štedrá večera sa vplyvom zvyšovania životnej úrovne stávala bohatšou, diferencovanejšou a dlhšou. Napriek tomu si ale zachováva svoje tradičné prvky a mnohé rodiny dodnes dodržujú svoje tradície," uzavrel.
Pohronie: Pôst, symbolika a pevné rodinné väzby
Etnologička Jana Koltonová zo Stredoslovenského múzea v Banskej Bystrici pre Topky opísala štedrovečernú večeru v regióne Pohronia ako spojenie dostupných surovín a bohatej symboliky. Dominovali strukoviny, kapusta, obilninové kaše, chlieb, oblátky, jablká, orechy a makové či orechové koláče.
"Typickou polievkou bola kapustová, často obohatená o zemiaky a sušené huby. Ďalej sa jedli šúľance a opekance s makom a medom. V evanjelických rodinách, ktoré často v predvianočnom období organizovali zabíjačky, mávali na štedrovečernom stole aj masové výrobky z týchto zabíjačiek," spresnila Koltonová.
Rozdiely medzi katolíckymi a evanjelickými rodinami boli výrazné. Kým katolíci zachovávali pôst a siahali po rybe, evanjelici, ktorí často organizovali predvianočné zabíjačky, mali na stole aj mäsové výrobky. "Ryba mala nielen pôstny, ale aj symbolický význam – predstavovala život, zdravie a hojnosť," nazrela do histórie Koltonová.
Počas minulého storočia sa výber jedál na štedrú večeru podľa Koltonovej začal postupne dynamizovať a meniť pod vplyvom rôznych spoločenských a ekonomických faktorov. "V prvej polovici 20. storočia boli tradičné regionálne jedlá stále dominantné – napríklad ryba, kapustnica, lokše, šúľance, obilninové alebo fazuľové kaše. Jedlo bolo predovšetkým lokálne, jednoduché a pôstne, vychádzalo zo sezónnych a dostupných surovín. Po druhej svetovej vojne a najmä od 60. až do 70. rokov 20. storočia sa začal prejavovať vplyv urbanizácie, priemyselnej výroby potravín a dostupnosti dovozových surovín," spresnila.
V minulosti sa však ryby varili alebo údili, vyprážanie je až novší zvyk. Mäso bolo všeobecne vzácne a konzumovalo sa len pri významných príležitostiach. Štedrá večera bola udalosťou jednej domácnosti a jej cieľom bolo upevniť rodinnú súdržnosť a priazeň v nadchádzajúcom roku.
"Najkonzumovanejším mäsom bola až do konca 19. storočia baranina. Jedávali ju varenú, solenú, odloženú v drevených geletkách alebo údenú. Na južnom a západnom Slovensku bola obľúbenejšia bravčovina. V mestách, kde boli mäsiari, konzumovali obyvatelia aj hovädzinu a v mestách južnejších častí Slovenska aj hydinu," dodala.
Napriek skromným podmienkam k spájaniu rodín počas štedrej večere medzi susedmi a domami vraj nedochádzalo. "Spájanie viacerých samostatných rodín pri jednom stole z ekonomických dôvodov nebolo bežné. Výnimku tvorili viacgeneračné domácnosti, kde žili rodičia, dospelé deti so svojimi rodinami a starí rodičia, alebo prípady charity – chudobní, siroty či vdovy mohli byť pozvaní k večeri," prispela poznatkami Koltonová.
Šariš: Skromnosť, duchovno a komunitný rozmer
Historik a etnológ Šimon Kačmár z Krajského múzea v Prešove pre Topky poukázal na výrazne pôstny a skromný charakter štedrej večere v regióne Šariša. Mäso sa nekonzumovalo a jedlá vychádzali z toho, čo bolo v zime dostupné – kaše, kapustnica bez mäsa, juška s hubami, zemiaky, hrach či šošovica. Dôležité miesto mali bobaľky (opekance) s makom, mliekom a medom, ktoré symbolizovali zdravie a hojnosť. "Svoje miesto malo tento deň aj pečivo, pripravované predovšetkým z kysnutého cesta," začal Kačmár.
"Verilo sa, že tejto večere sa zúčastňujú aj duše predkov, ktorých si domáci uctievali zvykom ponechania jedla na stole, respektíve prípravy tanierov pre týchto predkov," doplnil Kačmár z Krajského múzea v Prešove.
Ryby sa konzumovali len tam, kde boli dostupné, pričom kapor sa masovo rozšíril až v druhej polovici 20. storočia. "Rozšírený bol vyprážaný kapor so zemiakovým šalátom, ktorý sa stal akýmsi "štandardom" aj v oblastiach, kde dovtedy ryba nebola tradičným hlavným jedlom," vysvetlil.
"V šarišskom regióne však nešlo vždy o kapra – naši predkovia si vyberali ryby dostupné v miestnych potokoch a rybníkoch, prípadne boli ryby nahrádzané inými pôstnymi jedlami. Kapor sa masovo rozšíril až neskôr, keď sa stal cenovo dostupnejším a logisticky lepšie zabezpečeným," prezradil Kačmár.
V šarišských obciach bolo zároveň bežné, že sa pri štedrej večeri stretávali viaceré generácie či príbuzné rodiny v jednej miestnosti, čo malo praktický aj komunitný význam. "Viacgeneračné domácnosti žili často pod jednou strechou a v chudobnejších pomeroch sa stávalo, že sa príbuzné rodiny stretli v jednej izbe, kde sa zároveň varilo, jedlo aj vykurovalo. Spoločné stolovanie posilňovalo rodinné a susedské vzťahy a malo silný komunitný rozmer, ktorý je dnes už skôr výnimočný," uzavrel Kačmár.
