TEL AVIV - Život v Izraeli počas vojnového konfliktu predstavuje pre obyvateľov mnohé výzvy. Slovenka Diana Atzmon Weinberg, ktorá tam už žije 14 rokov, odhaľuje realitu života, často aj v bunkroch, ako funguje systém varovania pred raketami a tiež paradox izraelsko-iránskeho konfliktu. Slovenské evakuačné lety, ktoré sa podarili ako prvé v rámci EÚ, považuje za niečo neuveriteľné, pričom s tak ľudským prístupom veľvyslankyne SR v Izraeli sa ešte nestretla.
Približne posledných 20 rokov ich ohrozuje cez svoje proxy teroristicke organizácie Irán, medzi ktoré patrí predovšetkým Hamas, Hizballah, či Húsiovia v Jemene. Slovenka Diana Atzmon Weinberg žije v Izraeli už 14 rokov a preskúmala takmer každý kút krajiny. Zverejňuje preto tipy na miesta, ktoré sa oplatí navštíviť. Na svojom blogu a instagramovom profile telavivian_from_bratislava tiež informuje o aktuálnom dianí a ukazuje reálny život v Izraeli.
V rozhovore pre Topky.sk prezradila, že Slovensko bola prvá krajina EÚ, ktorá zorganizovala záchranné lety pre turistov, ktorí uviazli na Blízkom východe. Tiež opísala, aké je to žiť v centre vojnového konfliktu, ako a kedy prichádza varovanie pred blížiacou sa raketou a či premýšľala nad návratom na Slovensko. Prezradila aj paradox o iránsko-izraelskom konflikte, o ktorom väčšina ani len netuší.
- Aké je to žiť v centre vojnového konfliktu? -
Nie je to jednoduché, hlavne keď ste rodičia a keď rakety lietajú hlavne v noci. Ja tu žijem už 14 rokov a človek si tu nejak čudne zvykne, ale nie je to príjemné, keď počujete tie výbuchy... už bolo aj niekoľko dopadov.
- Čo robíte, keď zaznejú sirény? Ako sa ľudia správajú? -
My dostávame upozornenie, že na nás letia nejaké rakety približne 3 až 5 minút dopredu. Dostávame notifikáciu, že máme byť v blízkosti krytov - niekedy to je časovo až pol hodina dopredu a potom ďalšia príde s trojminútovým predstihom, že už letia rakety. Následne sa rozozvučia sirény - to máme potom ešte minútu a pol, aby sme sa schovali predtým, ako začnú dopadať. V krytoch musíme počkať 10 až 15 minút, pretože aj keď sa zostrelí tá raketa vo vzduchu, tak tie obrovské kusy z nej ešte dopadajú... niekedy sú vo veľkosti menšieho autobusu - na dĺžku je to dosť dlhé a niekoľko tonové. Preto musíme byť ešte ukrytí, kým úlomky rakety nedopadnú.
- Kde všade sú kryty v prípade útokov, je ich dostatok?
Sú v celom Izraeli. Od vojny v Perzskom zálive bolo nariadené, aby boli bunkre všade, na každom kroku. Izrael vrážal do civilnej obrany neskutočné finančné prostriedky posledných 40 rokov a výsledkom je špičkový protiraketový systém a hustá sieť bunkrov pre civilné obyvateľstvo. Od roku 1991 sú v každom postavenom obytnom dome, a to buď na poschodí alebo priamo v byte, bunkre - to sú také železné spevnené steny. My ho máme doma, naša spálňa je bunker, takže naše deti to ani nezobudí, ale, samozrejme, mňa áno aj manžela. Bunker má železné dvere a železné okno. Ak niekto nemá doma bunker, tak sa ide schovať do nejakého verejného bunkra, tie sú väčšinou pod zemou. Fakt sú na každom kroku.
- V Izraeli už žijete 14 rokov. Nerozmýšľate, aj vzhľadom k aktuálnemu izraelsko-iránskemu konflktu, o návrate na Slovensko?
Konflikt už trvá 20 rokov. Je podporovaný Iránom, aj Hammas či Hizballáh mali výcvik a zbrane od Iránu. Teraz to trošku vyeskalovalo a Izrael hneď ako napadol Irán, tak okamžite uzatvorili vzdušný priestor, tým pádom sa nedalo nijako odtiaľto dostať. Ja som o tom vôbec nerozmýšľala, pretože dostať sa na Slovensko ako matka s dvoma deťmi je prakticky nemožné, pretože by som musela ísť sama taxíkom cez púšť, čo sú asi 4 hodiny z Tel Avivu do Akaby a odtiaľ by som musela prejsť hranice a tie hranie nie sú otvorené stále. Je to proste nereálne. Okrem toho tí, čo majú izraelskí pas, čo som vlastne aj ja, majú teraz zákaz vstupovať do Jordánska alebo do Egypta. Jedine by som mohla ísť loďou, čo trvá približne 8 až 15 hodín cez Stredozemné more, ale kto ma tam bude zachraňovať? Takže to s deťmi ani náhodou. Najbezpečnejšie je teraz zostať pri bunkroch a dúfať, že sa nám nič nestane.
- Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Tel Avive vyzýva Slovákov, aby do Izraela necestovali. Ako však funguje komunikácia so Slovákmi, ktoré sa nachádzajú už v Izraeli? -
Z ambasády robili, čo mohli. Oni vlastne ako prvá krajina z Európskej únie zorganizovali evakuačné lety. "Strieskali" to za víkend, ako klobúk dole. Problém bol dostať sa do toho Jordánska. Tam sa museli turisti dostať sami, na vlastnú päsť, čo mohlo byť náročné. Na niektoré hranice treba mať dokonca špeciálny VIP taxík, ktorý je, samozrejme, teraz vybookovaný.
- Aká bola/je organizácia evakuačných letov zo strany Slovenska? Stretli ste sa a rozprávali s inými Slovákmi, ktorí využili evakučné lety? Ako to hodnotia? -
Ja som bola v kontakte s troma Slovenkami, ktoré z tadiaľto odchádzali. Jedna letela z Ammánu, druhá letela z Akaby na Cyprus a odtiaľ na Slovensko. Podľa ich slov dostali neuveriteľne ľudský prístup - brali ich ako ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi a neboli z ich strany žiadne výčitky, že prečo sa tam "trepali". Uviedli, že ten let z Akaby do Cypru bol tak perfektne zorganizovaný - vojaci boli neuveriteľne milí a keď prileteli na Cyprus, tak tam mali aj vojenskú psychologičku, ktorá sa ich pýtala, či sú v poriadku, či na sebe vidia nejaké zmeny. Vojaci im tiež navarili jedlo "ako od babičky".
Veľmi ľudský prístup mala veľvyslankyňa Barbara Mešťanová, ktorá má teraz roboty vyše hlavy a ona osobne volala ľuďom z Tel Avivu, pritom to vôbec nemusela robiť - to robia konzuli. Aj mne volala a pýtala sa, či sú kamarátky v poriadku. Za ten čas, čo som tu 14 rokov, som nezažila takéhoto veľvyslanca. Naozaj sa snažila pomôcť. Síce sa nedalo zorganizovať prechod do Jordánska, ale tam, ako to oni dokázali cez ten víkend zorganizovať záchranný let, to bolo niečo tak neuveriteľné
- Aké zaujímavosti nám ešte zo života v Izraeli a o najnovšom konflikte viete prezradiť? -
Napríklad v tých bunkroch sa schovávajú spolu aj Arabi, aj Židia, ľudia tu fakt držia spolu. To nie je také, ako to vidno v správach, že sú tu len Židia. Ľudia sa aj napriek všetkému snažia udržať v tých bunkroch dobrú náladu, aj kvôli deťom. Oni to ale majú v náture, takú vôľu žiť.
Najväčší paradox je, že ja osobne som v kontakte s kamarátom v Iráne a tie medziľudské vzťahy medzi Iránčanmi a Izraelčanmi sú historicky, aj teraz, stále dobré. Vyslovene ten konflikt je medzi tou vládou diktátorského režimu. Ale ako ľudia si navzájom držíme palce, môj kamarát z Iránu mi včera (18. 6.) vyslovene povedal, že má už toho režimu "plné zuby" a že nám ďakuje - ďakuje celému Izraelu - a verí, že sa to už konečne podarí. Avizoval, že tiež čoskoro pôjdu do ulíc, majú vypnutý internet a využíva ho len cez Starlink. Po celom svete nie sú žiadne prostesty organizované Iráncami proti tomu, aby Izrael ich krajinu bombardoval. To sú všetko ľudia - disidenti, ktorí museli odtiaľ ujsť alebo pod tým režimom nechcceli žiť. Vyslovene teraz oslavujú, tešia sa, čo je taký zvláštny paradox a málo ľudí o tom vie.
