LONDÝN - Takmer po sto rokoch uzrel svetlo sveta ostrý list, ktorý vrhá nové svetlo na vznik jednej z najznámejších historických legiend – kliatby faraóna Tutanchamóna.
Britský archeológ Howard Carter v ňom v roku 1934 bez servítky na ústach označil smrť egyptológa Arthur Weigall za „požehnanie“. Dokument vznikol na pozadí dlhoročného konfliktu medzi dvojicou, ktorý sa začal po slávnom objave faraónovej hrobky v roku 1922, informuje The Sun.
Spor, ktorý rozpútal legendu
Po objavení hrobky uzavrel Carter spolu so svojím mecenášom Lord Carnarvon exkluzívnu dohodu s novinami The Times. Tie získali výhradné práva na informácie a fotografie z nálezu v Údolí kráľov. To vyvolalo nevôľu u konkurencie – najmä u denníka Daily Mail, pre ktorý pracoval práve Weigall. Ten bol z exkluzivity rozhorčený a údajne vyhlásil, že Carnarvon „nebude žiť viac ako šesť týždňov“. Šokujúco sa jeho slová naplnili – Carnarvon krátko nato zomrel na infekciu po uštipnutí komárom.
Zrod „kliatby“
Weigall následne publikoval sériu článkov, v ktorých naznačoval, že hrobka faraóna je prekliata a že každého, kto naruší večný odpočinok panovníka, čaká nešťastie či smrť. Aj keď išlo o nepodložené tvrdenia, príbeh zaujal celý svet a stal sa základom legendy o „kliatbe Tutanchamóna“. Carter bol z týchto tvrdení pobúrený. V liste adresovanom Helen Ionides napísal, že Weigallove výmysly sú nebezpečné pre archeológiu.
„Bol síce šikovný autor, ale zákerný,“ uviedol. Dodal, že jeho príbehy nemali žiadny reálny základ a slúžili len na lacnú senzáciu. Najtvrdšie slová však smerovali k jeho smrti: „Jeho smrť je skutočným požehnaním,“ napísal bez okolkov.
Legenda, ktorá prežila dodnes
Mýtus o kliatbe vznikol kombináciou veľkolepého objavu a senzáciechtivej žurnalistiky. Hoci sa nikdy nenašiel dôkaz o akomkoľvek nápise varujúcom pred smrťou, médiá postupne spájali rôzne úmrtia s údajnou nadprirodzenou pomstou. Príbeh o kliatbe faraóna tak pretrval desaťročia – a dodnes patrí medzi najznámejšie historické záhady.
