PRAHA - Československá menová reforma z roku 1953 bola predstaviteľmi vládnuceho komunistického režimu prezentovaná ako opatrenie namierené proti zbohatlíkom. V skutočnosti na ňu ale doplatili všetci tí, ktorí mali aspoň nejaké úspory. Nebolo divu, že po prijatí zákona o menovej reforme, ktorý vstúpil do platnosti pred sedemdesiatimi rokmi, 1. júna 1953, vypukli na mnohých miestach nepokoje.
Ešte v piatok 29. mája 1953 ubezpečoval vtedajší prezident Antonín Zápotocký, že československá mena je pevná a zvesti o chystanej peňažnej reforme sú lživé. O deň neskôr na tú istú tému v rozhlase prehovoril aj predseda vlády Viliam Široký. Občanom však povedal pravý opak. V ten deň bol prijatý zákon o menovej reforme a Široký ľuďom oznámil, že zostávajúce bankovky a mince budú platiť už len do pondelka 1. júna, kedy začal nový zákon platiť. V nedeľu 31. mája potom o reforme podrobne informovalo so všetkými podrobnosťami Rudé právo.
Nové koruny, ktoré boli kvôli utajeniu vytlačené, resp. vyrazené vo Sovietskom zväze, sa za staré vymieňali v pomere 5:1. To ale platilo len u čiastok do 300 starých korún v hotovosti. Vyššie čiastky boli vymieňané v omnoho horšom pomere, a to 50:1. A obdobne znehodnotené boli i bankové vklady. Tým sa ale Jóbove zvesti nekončili. Ľudia úplne prišli o tzv. viazané vklady, ktoré im boli na účtoch zablokované už pri menovej reforme v roku 1945. Na bezcenné papiere sa cez noc premenili všetky štátne dlhopisy, ako aj tamojšie cenné papiere. Vzhľadom na to, že reforma bola vyhlásená v sobotu doobeda, keď už boli banky a obchody zavreté, nebolo pred ich vplyvom reformy prakticky úniku. Kto mohol, snažil sa peniaze do pondelka utratiť aspoň nákupom jedla a fliaš alkoholu v reštauráciách.
Na rozdiel od predošlých menových reforiem nebola tá z roku 1953 dôsledkom zmien štátoprávneho usporiadania ako po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1919 alebo pri výmene protektorátnej meny za československé koruny o 26 rokov neskôr. Príčinou reformy z mája 1953 boli problémy československej ekonomiky, jednostranne orientovanej na rozvoj ťažkého priemyslu. Medzi ľuďmi v dôsledku toho obiehalo veľké množstvo peňazí, za ktoré sa ale často nedalo nič kúpiť, pretože spotrebného tovaru bol v obchodoch nedostatok. V politickej rovine predstavovala reforma prechod k sovietskemu modelu centrálneho plánovania a riadenia ekonomických procesov. Plošné znehodnotenie úspor v dôsledku reformy poskytlo okrem iného ideálnu príležitosť zrušiť prídelový systém, ktorý na českom území platil od roku 1939. Už totiž nehrozilo, že ľudia po zrušení odberných kupónov vykúpia v obchodoch všetok dostupný tovar.
Peňažná reforma, ktorú pripravoval tím ekonómov vedený Václavom Hůllom pomocou sovietskych poradcov, bola obyvateľom prezentovaná ako úder proti "špekulantským živlom" a víťazstvo pracujúceho ľudu. Keď však 1. júna ľudia prvýkrát na vlastnej koži pocítili jej reálny vplyv, vypukli na mnohých miestach spontánne protestné akcie a štrajky. Najbúrlivejší priebeh mali udalosti v Plzni. Na hlavnom námestí sa zhromaždili tisíce nespokojných ľudí, najmä robotníkov zo Škodovky. Dav vzal útokom budovu krajského súdu i radnicu, z ktorej okien sa na dlažbu vyhadzovali obrazy a busty sovietskeho diktátora Josifa Stalina, Klementa Gottwalda a ďalších bolševických pohlavárov.
Výsledkom menovej reformy bolo mnoho osobných a rodinných tragédií, kedy ľudia prišli o celoživotné úspory. Veľmi ťažko boli postihnutí hlavne živnostníci, ktorí prišli o prevádzkový kapitál. Množstvo účastníkov protestov skončilo vo väzení, častokrát na mnoho rokov, či v pracovných táboroch. Došlo aj k nútenému vysťahovaniu. Na rozdiel od iných politických procesov tej doby neboli podľa historikov súdy medializované, pretože komunistický režim nemohol pripustiť, že proti nemu povstali príslušníci robotníckej triedy. Menová reforma bola tiež jedným z dôvodov vylúčenia Československa z Medzinárodného menového fondu.
