SANTIAGO DE CHILE - "Dodržujte rutinu a načúvajte tým, ktorí sú skúsení," radí ľudom v karanténe zavedenej kvôli pandémii ochorenia COVID-19 čilskí baníci, ktorí boli v roku 2010 uväznení pod zemou 69 dní, a Uruguajci, ktorí prežili leteckú haváriu v Andách v roku 1972.
"Neklesajte na mysli, zmysel pre humor je veľmi dôležitý. Nastoľte si doma poriadok. Dodržujte rutinu, aby ste sa nenudili. Je veľa vecí, ktoré môžete robiť," radí Mario Sepulveda, jeden z 33 baníkov, ktorí sa preslávili záchranou z hĺbky 600 metrov pod zemou v starej medenej bani v najsuchšej púšti na svete Atacama.
Nie je to politický, ale zdravotný problém
Charizmatický baník, ktorého vo filme 33 životov stvárnil Antonio Banderas, vyzýva ľudí, ktorí sú uväznení doma, aby tento čas využili na mnoho vecí. "Buďme poslušní. Nejde o politický, ale o zdravotný problém," podotýka Sepulveda, ktorého záchranu v priamom televíznom prenose sledovali ľudia po celom svete.
"Boli sme v kritickej situácii. Nemali sme žiadne východisko, nemali sme žiadnu možnosť, ako sa odtiaľ dostať," spomína ďalší baník Luis Urzua. Práve on bol šéfom tímu, ktorý zostal 5. augusta uväznený na dne bane. Ako posledný bol 13. októbra zachránený. Spolu s kolegami podľa jeho slov veľa diskutovali, nešťastie ich zblížilo. Pomohli im aj modlitby. "Neprosili sme Boha, aby nám prišiel na pomoc, ale aby pomohol ľuďom vonku nájsť silu a vôľu, aby sa pokúsili nás nájsť," dodáva Urzua.
Medzi vašou a mojou karanténou je veľký rozdiel
Uruguajčan Carlos Paez je jedným zo šestnástich preživších z lietadla, ktoré sa 13. októbra 1972 zrútilo v Andách na hraniciach Argentíny s Čile so 45 osobami na palube. Príbeh preživších, ktorí strávili 72 dní na snehu a dokonca boli nútení sa uchýliť ku kanibalizmu, bol prerozprávaný tisíckrát. Boli o ňom napísané knihy, nakrútené dokumentárne filmy aj jeden celovečerný. "Medzi oboma karanténami, ak to tak môžem označiť, je veľký rozdiel. Tá, ktorú som prežil ja, to bolo sedemdesiat dní v Andách bez akýchkoľvek zdrojov. Bolo mínus 25 stupňov Celzia, nemali sme žiadne jedlo, deväť z nás zomrelo, boli sme bez komunikačných prostriedkov. A mal som len osemnásť rokov," porovnáva obe situácie bývalý člen univerzitného rugbyového oddielu Old Christians z Montevidea, ktorý bol na palube spolu s ďalšími členmi športového tímu.
Rovnako ako veľká časť ľudstva i on v týchto dňoch prežíva novú formu izolácie kvôli pandémii. "Tvrdia, že si máte umývať ruky a byť doma. Tam máte všetko potrebné: jedlo, televíziu, internet. Nemáte sa na čo sťažovať," myslí si Paez. Pri leteckom nešťastí a na následky zranení vtedy zahynulo dvanásť ľudí, ďalší sedemnásti zomreli neskôr. "V horách sme bojovali s viditeľným nepriateľom, snehom a zimou. Teraz máme čo do činenia s neviditeľným nepriateľom, a to vyvoláva určitú neistotu," poznamenal. Ďalší z tých, ktorí leteckú katastrofu prežili, kardiológ Roberto Canessa, radí ľuďom, aby si našli nejakú činnosť, aby mali nejaký plán. "To som robil v Andách. Celý deň som pracoval, aby som nemusel myslieť a necítil strach."
