WASHINGTON - Spojené štáty predstavujú z hľadiska vojenskej sily jeden veľký paradox. Disponujú totiž najsilnejšou armádou na svete. Z tohto pohľadu by mali ovládať celý svet a všetci by sme mali byť ich vazalmi. Ale nie je to tak. Expert a bývalý pracovník NATO poukazuje na niekoľko bodov, ktoré sú jasným vysvetlením tohto paradoxu.
Spojené štáty majú najväčšiu armádu na svete, ale už viac ako 30 rokov nevyhrali žiadny väčší konflikt. Tieto slová vyhlásil bývalý vyslanec Severoatlantickej Aliancie (NATO) a vedúci pracovník Belferovho centra na Harvardskej univerzite, Ivo Daalder.
Boj bez vopred stanoveného cieľa
Ako pripomína, USA bojovali vo Vietname, Afganistane aj v Iraku, no ani v jednom prípade nevyhrali na plnej čiare. Jediný úspech by sa dal pripísať možno len vojne v Perzskom zálive v roku 1991, "no ani to nie je celkom pravda, pretože práve tento konflikt zasial zárodky rodiacej sa katastrofy," doplnil Daalder. Momentálne sa trápia v Iráne, pričom boj proti tejto krajine považuje expert za najväčšiu chybu USA za posledných viac ako 50 rokov.
Odpoveď je pritom veľmi prostá, no pre Američanov neprípustná. Podľa Daaldera nie je problémom palebná sila, ale americké myslenie. Pruský vojenský stratég Carl von Clausewitz definoval vojnu ako "pokračovanie politiky inými prostriedkami". USA túto teóriu podľa experta úplne obrátili.
"Američania rozmýšľajú inak. Nepovažujú vojnu za pokračujúci prostriedok politiky, ale za jej poslednú možnosť. Uchyľujú sa k nej vtedy, keď zlyhávajú všetky formy diplomacie a navyše, do boja sa pustia aj napriek nejasnému cieľu."
Výsledok je následne vždy rovnaký, a síce, nasadenie sily bez jasných cieľov a bez stanovenia si hranice, kedy sa dá konflikt považovať za vyhratý boj.
Vidina víťazstva v Iráne
Podľa Daaldera je typickým príkladom americký prezident Donald Trump a jeho rozhodnutia v Iráne. Do čela vyjednávacej skupiny postavil podľa neho ľudí, ktorí nerozumejú jednak diplomacii, a ani jadrovej fyzike. "Potom spustil masívne bombardovanie s vidinou toho, že zničenie povedie ku kapitulácii," reagoval expert na nedávne Trumpovo vyhlásenie, ktoré znelo, že "USA dosiahnu s Iránom dobrú dohodu, alebo ich (Iráncov) vyhodíme do oblakov". Ani jeden stav však nenastal.
Tri chyby vedenia vojny
Ciele a prostriedky sú obrátené. Namiesto definovania politického cieľa a následného výberu vhodného nástroja na jeho dosiahnutie, to Biely dom robí naopak. Trump siahne po vojenskom nástroji a dúfa, že nasledovať bude politika. USA zakaždým použili zdrvujúcu silu v domnení, že rozsiahle ničenie prinesie požadovaný efekt. Príkladom je vyššie spomínaný Irán.
Druhou chybou je prehnané úsilie. USA si stále stanovujú až prehnané ciele ako zmena režimu, zavedenie demokracie, ukončenie terorizmu alebo celková zmena spoločnosti. V skutočnosti ide o nereálne predstavy. K tak radikálnym zmenám podľa experta "len" vojenská sila jednoducho nestačí.
Bushovi to v Perzskom zálive vyšlo, pretože si stanovil jasný a reálny cieľ – zvrátiť irackú inváziu do Kuvajtu a obnoviť predchádzajúci stav. O nič viac sa nepokúšal. Po tomto úspechu nedal rozkaz na dobytie Bagdadu. "Nebol to znak slabosti. Viedlo to k vytvoreniu veľkej koalície a USA získali aj medzinárodnú podporu," doplnil Daalder.
Poslednou chybou súčasného vedenia armády USA je viera v obrovskú vojenskú silu, ktorá dokáže vyrovnať rozdiel v odhodlaní bojovať. Toto sa Washingtonu vypomstilo vo Vietname, kde mal domáci odboj väčšiu vôľu bojovať. Ani islamskí revolucionári či Taliban nechcú ustupovať len tak bez boja. Ako na záver priblížil Ivo Daalder, "nemajú kam ísť a ani čo stratiť".
