°C

Pondelok, 1. marec 2021. Meniny má Albín, zajtra Anežka.

Cudzinca nemiluj... uveríte chlapovi alebo sestre?

Príbeh, ktorý sa môže stať hocikomu z nás
Príbeh, ktorý sa môže stať hocikomu z nás
Zdroj: PR
07.05.2015 09:00

Napätie, dráma aj láska... v novinke od Ivany Ondriovej - Cudzinca nemiluj, nájdete všetko. Príbeh, ktorý sa môže stať hocikomu z nás. Dokáže Rebeka svoju pravdu aj bez dôkazov? Alebo sa z víťazstva poteší tajomný cudzinec Daniel? Začítajte sa a uvidíte.


Pokojná Rebeka má odrazu život naruby. Domov sa totiž vracia po rokoch jej krásna sestra Angela, ktorá je ako tajfún, ktorý berie všetkých a všetko so sebou. Angela, pre ktorú bol pojem manželstvo vždy veľmi výstredný, prešla už v devätnástich svet od Japonska po Francúzsko, kde pracovala ako modelka pre vychýrené módne domy. A po jej boku stojí akýsi tajomný muž menom Daniel Knut... Kto je vlastne ten cudzinec? Naozaj len zamilovaný chlapík, ktorý túži spoznať Angelinu rodinu? Usadiť sa s ňou a byť po jej boku v dobrom aj v zlom? Záhadný mladík sa tvári, že svoju Angie bezhranične miluje. Uveria mu to všetci až na racionálnu Rebeku. Tá totiž po krutom a bolestivom vytriezvení z očarenia týmto tajomným mužom odhaľuje jeho skutočnú pravú tvár. Nie je už však priveľmi neskoro? Celá jej rodina je tým mužom doslova pobláznená. Ak však chce Rebeka svoj život a manžela späť, neostáva jej iné, ako dokázať svoju nevinu a vinu toho druhého... 

Úryvok z knihy Cudzinca nemiluj:

Čipkovaná drobnosť pod bonboniérou? Ruky sa mi triasli, keď som ju nadvihla a pozrela na drobný, mäkký balíček, v kto­rom bolo ozaj zrolované čosi výsostne čipkované, čierne, nepo­chopiteľné…

Položila som ten čudný odkaz nabok. Hoci kuriér povedal moje meno, nahovárala som si, že fakt došlo k omylu a miesto Angie to poslali mne, preto som bonboniéru šupla do zásuvky pod pokladňou.

Lenže potom mi do očí udrelo moje meno na vrchu škatule, kde svietilo tak jasne, až mi z toho prišlo mdlo.

Preboha…

Opatrne som tú čipku dolovala z akejsi sieťky. Vnímala som jej jemnosť a napadlo mi, že je to celkom malá a určite neprak­tická vec.

Takmer som vykríkla, keď som ju potom identifikovala.

Nohavičky!

Nohavičky?

Pustila som ich na pult, akoby pálili.

Kristepane, čo to malo znamenať? Prečo by mi Daniel posie­lal niečo také? Znova som schňapla ten sprostý odkaz, ktorý mi odrazu znel vulgárne, a znova som ho prečítala. Som sexi ako tie nohavičky? Zbláznil sa, že mi sem poslal niečo také intímne? Niečo, čo som nikdy nedostala ani od Petra?

Ako si niečo také mohol dovoliť? Keď tu bola Angie, Peter, keď absolútne netušil, kto vlastne som, lebo ma poznal mizer­né tri dni? Vlastne vôbec nepoznal, len ma párkrát videl, raz takmer opil. To bolo všetko!

A on si dovolí poslať mi po poslíčkovi vulgárne nohavičky!

Zhúžvala som ich do guľky, nastrkala späť do sieťky a doslo­va pochovala na dne čiernej kabelky.
No tie nohavičky som mala pred očami stále. Nie gerbery, antúrie a konvalinky, z ktorých som pripravovala kytičky, nie baly s hlinou a rôzne druhy hnojív, ktoré som potrebovala vy­niesť zo skladu k západnej stene, lebo staré balenia sa pomaly míňali, ba ani humorné kaktusy, ktoré som cez eshop objednala včera podvečer.

Tak ma premáhala zlosť, že len málo chýbalo, aby som vyto­čila Angelino číslo a vypýtala si ho k telefónu, nie, radšej rovno všetko vytárala jej, aby mi, dofrasa, vysvetlila, čo za debila to dotiahla do našej rodiny.

O piatej som nepredané kusy rezaných kvetov odniesla do zadného chladiaceho boxu, zatiahla výklad a zamkla. Na bon­boniéru som zabudla, ostala v stolíku.

S nohavičkami v kabelke som zamierila k autu a potom k na­šim na Tehelnú. Práve som prechádzala okolo Mestského hádza­nárskeho štadióna, keď mi v hlave blikol obraz mojej násťročnej dcéry. Teda vekom tínedžerky, vzhľadom ženy, ktorú z nej proti mojej vôli pred pár dňami urobila moja vlastná sestra.

„Peter, dohliadni na Lenku,“ prikázala som mužovi, keď som stála na červenej. „Nech si spraví úlohy skôr, ako vybehne za priateľkami.“

„Nože, Beka, veď je piatok. Čo to táraš o úlohách? A akých úlohách? Veď v pondelok majú klasifikačnú poradu. Decká sa už dávno neučia.“

Zatrúbila som na spomalené auto pred sebou a fľochla na telefón.

„Okej! Tak úlohy vynechajme Ale aj tak na ňu dozri. Nech sa naje, prezlečie…“

„Už je preč,“ povedal mi na to manžel.

„Čo?“

„Že je preč! Pred hodinou som prišiel a našiel tu len jej taš­ku. Prečo vlastne voláš mne? Veď si zavolaj jej a vybav všetko s ňou. Načo otravuješ mňa?“

Knihu kúpite v každom dobrom kníhkupectve ako aj v online kníhkupectve iPark.

Cudzinca nemiluj... uveríte chlapovi
Zdroj: PR

-rekamná správa-


Galéria

Príbeh, ktorý sa môže

Nástroje k článku



ZDROJ: PR článok
FOTO: Vydavateľstvo Motýľ

Nahlásiť chybu

Najčítanejšie články