Prozaik a dramatik Pavol Weiss o svojej tvorbe

Ktorý zo svetových alebo slovenských autorov píšucich poviedku je vám blízky?

Zo svetových Singer, Babeľ, Čechov, Kundera, Fitzgerald... z českých Balabán. Zo slovenských autorov som ,,odkojený“ na Mitanových poviedkach a zo súčasných sa mi páčia skoršie poviedky Ballu, Rankova a naposledy ma nadchla poviedková kniha Ivany Dobrakovovej Prvá smrť v rodine. Máme niekoľko európskych autorov, len o nich Európa nevie.

Názov novej knihy akoby hovoril o cestovaní niekam za hranice, aj keď v skutočnosti je prvá poviedka o niečom inom. Ak by ste mali možnosť odísť do nejakej inej krajiny, kam by to bolo?

Mne je tu dobre. Ale ak by som musel odísť, tak asi... Nový Zéland, ten sa podobá na Slovensko... alebo do Južnej Ameriky, niekde, kde je teplo celý rok. Mne depresívna bratislavská zima prekáža.

Vaše rodisko je Humenné. Do akej miery vás inšpirujú alebo podnecujú pri písaní vaše korene, mentalita východniarov a spôsob života?

Isteže korene, pôvod, majú vplyv na formovanie osobnosti. Ale nejaké zvláštnosti na sebe nepozorujem. Často počúvam, že akí sme my východniari takí-hentakí..., ale beriem to s humorom. Možno je v našej mentalite niečo vymedzujúce sa, ale je na zváženie, či iba prízvuk nepôsobí na ľudí z Bratislavy zbytočne dráždivo, ta ňe?

Váš románový debut Žime, potom uvidíme rozpráva mnohé o peniazoch, praktikách korupcie, túžbe po bohatstve a moci, o hodnotách, ktoré sa pomaly, ale isto vytrácajú. Stotožňujete sa s názorom, že mnohé hodnoty prítomnosti sú zdeformované alebo skazené?

Vnímanie a posuny hodnôt sú zjavné. Stotožňujem sa s týmto názorom. Náš život je povrchnejší, hmotné výhody a úspech deformujú spoločnosť, rodinu, vzťahy. Literatúra toto môže stvárniť, ale je otázka, či sa to dotkne tých, o ktorých píše. Kríza hodnôt tu je. A obávam sa, že sama literatúra s tým veľa nenarobí, sama literatúra je na okraji záujmu spoločnosti. Spoločnosť musí prejsť vývojom.

V románe Traja priatelia sú zobrazené osudy troch kamarátov žijúcich v socializme a po revolúcii. Ako sa vám písala táto kniha, ktorej záver mnohých prekvapil?

Písala sa mi ťažko, lebo som sa musel vyrovnať s dlhým časovým úsekom života hrdinov, ich osudov. Nemal som s tým veľkú skúsenosť, asi som sa aj trochu ponáhľal. Teraz už viem, že to je pri písaní to najväčšie nebezpečenstvo. Dnes tiež viem, že som mohol tento „zber materiálu“ ešte nechať uležať a spracovať literárne pôsobivejšie, hlbšie. Jedna kritička mi povedala, že z toho mohla byť románová trilógia. Písanie je pre mňa vždy ťažké, nakoniec ako tvorba vždy.

Čo je pre vás pri písaní dôležité – schopnosť autora tvoriť obrazy, zručnosť vykresliť zaujímavý príbeh alebo nadčasovosť zachytenej témy?

Ak sú toto nejaké kritériá, ktoré by som mal pri písaní zohľadňovať, tak tých kritérií je určite viac. Čoraz viac si uvedomujem, nielen čo napísať, ale najmä ako. Aj atraktívnu tému možno utopiť v balaste, aj zručne vytepaný príbeh môže byť literárna sračka, aj nadčasovosť môže byť povrchná a nudná. Ak píšem, asi najviac premýšľam nad tým, aby bol text uveriteľný, priezračný, aj keby som písal čisté sci-fi. Myslím, že za dôležité považujem schopnosť dostať sa do „vnútra“ svojich hrdinov... skúmať ich pohnútky, akoby som to bol ja sám.

Patríte k autorom, ktorí sa zobúdzajú skoro ráno alebo počas noci, aby dali na papier myšlienky, ktoré im napadnú ešte predtým, ako sa mimovoľne odplavia preč?

Na písanie potrebujem pokoj a čistú hlavu, a tá je najčistejšia ráno, takže normálne doobeda si sadnúť a písať je pre mňa najlepšie. Ale do tejto predstavy vstupuje samozrejme reálny život... a ten nie vždy umožňuje písať každý deň.

Ktoré ročné obdobie na vás pôsobí mimoriadne tvorivo?

Mimoriadne dobre sa mi nič nerobí v lete, ale ideálna je aj jar a jeseň a ani zima nie je zlá na leňošenie. A pri tvorbe je to podobne. Nemyslím, že tvorivosť súvisí s ročným obdobím.

Celý rozhovor si prečítate v Knižnej revue 4 (22. februára)

Anna Podhradská