Viete si predstaviť slovenský literárny svet bez Dada Nagya? Tvorca a moderátor obľúbenej Literárnej revue a mnohých ďalších rozhlasových a televíznych relácií či podujatí o knihách je autorom dvoch originálnych titulov Slepačie polievky pre otr(h)lých a Rota pomalého nasadenia (s Petrom Krištúfkom).
* Boli pre vás knihy láskou na prvé čítanie?
– V detstve sme mali štandardnú domácu knižnicu, najmä mama veľa čítala. Kupovali mi množstvo detských a dobrodružných kníh, ale ako chlapec som mal aj iné záujmy. Na základnej škole som začal recitovať a asi aj to ma nasmerovalo k literatúre. Istý zlom nastal, keď sme sa s rodičmi presťahovali. Môj bujarý detský život vystriedal väčší záujem o čítanie a počúvanie rozhlasu. Spolužiakov otec mal doma naozaj vyberanú knižnicu a zatúžil som vlastniť podobnú zbierku kníh a začal som sa viac motať po antikvariátoch a kníhkupectvách.
* O knihomoľoch zvyčajne platí, že radi snívajú. Platí to aj o vás?
– Určite áno. Často som si predstavoval, že som niekto úplne iný a robím čosi iné. Niekedy to bolo také intenzívne, že isté veci som začal považovať za realitu. A veľa nechýbalo, aby sa to naozaj nestalo. Vlastne neviem, prečo o tom hovorím v minulom čase.
* Moderujete verejné čítania, rozhlasové i televízne relácie, píšete články. V ktorej z týchto činností sa cítite najlepšie?
– Vždy ma najviac bavilo vysielanie v rozhlase. Je to krásna intímna práca, kde mám celú reláciu vo svojich rukách. Televízna relácia o literatúre je komplikovaná záležitosť. Vzniká spravidla iba vtedy, keď si niekto spomenie. Televíznej relácii zväčša istý čas trvá, kým začne vyzerať dobre. A vtedy ju už zvyčajne zrušia a všetko sa začína odznova – pričom sa vás noví šéfovia opäť spýtajú, či ste už niekedy predtým robili reláciu o literatúre. Pre televízie robím 20 rokov, ale môj vlastný námet neprijali ani raz. Ak vznikne aspoň pilotná relácia, možno si naň po rokoch niekto spomenie a dostanete šancu. Ako v prípade Zákulisia slovenčiny, ktoré sa vysielalo minulý rok. Televízia je čistý chaos a absurdita, kde absentuje akýkoľvek systém a kontinuita. V rozhlase je to našťastie inak. Písanie do časopisov bolo u mňa vždy skôr príležitostné. Z času na čas sa vyskytne pravidelná spolupráca.
* Mávate ešte trému?
– Jasné, stále. A to ma na tom najviac baví.
* Dokážete dočítať knihu, ktorá vás neosloví?
– Väčšinou nie. Je toľko dobrých kníh, že som vždy považoval za stratu času venovať sa takým, ktoré mi nič nehovoria. Keď na mňa kniha nezapôsobila, odložil som ju a už sa k nej nevrátil. V rámci rôznych literárnych súťaží som však začal posudzovať rukopisy, ktoré bolo nevyhnutné dočítať a vyjadriť sa k nim. Takže som svoje zúfalstvo začal prejavovať čmáraním ironických poznámok do rukopisov. Veľmi si však uvedomujem, že necitlivou kritikou môžem autorovi ublížiť. Kým nie je dielo hotové, treba k nemu pristupovať mimoriadne opatrne a vedieť skôr odhadnúť jeho potenciál. Do rubriky Kniha na tento deň, ktorú mám každé ráno v rádiu Viva, si knihy vyberám sám. Tento rok však sponzor relácie, kníhkupectvo Panta Rhei, prejavil záujem vybrať pondelkový titul na recenzovanie sám. A zrazu mi veľmi dobre padne, že sa môžem pustiť aj do kníh, ktoré by som inak nečítal.
* Vy ste predsa väčšmi propagátor literatúry ako jej kritik...
– Áno, radšej sa venujem knihám, ktoré sa mi páčia a ktoré mám rád. Ako literárny kritik som v podstate amatér a uvedomujem si, že písanie kritík je odborná, prácna, ale aj subjektívna a citlivá záležitosť. Navyše, kto má rád negatívnu kritiku?
* Sám ste autorom dvoch kníh, nebáli ste po ich vydaní kritík?
– Úprimne povediac, nečakal som, že sa tomu bude niekto vôbec venovať. Sú to v podstate poloknihy. Slepačie polievky pre otr(h)lých sú paródiou na kuchárske knihy a nikto sa k nej nevyjadroval, ani na Rotu pomalého nasadenia som žiadnu recenziu nezaregistroval. Asi si recenzenti povedali „no, čo mu už na toto napíšem...“ Pravdepodobne sa takou „hlúposťou“ odmietli zapodievať. Skôr ma prekvapí, ak kvalitný autor vydá skvelú prózu a literárna verejnosť na to takmer nezareaguje. Príkladom je Hevierova Kniha, ktorá sa stane, nedostala sa ani do desiatky Anasoft litery, čomu vôbec nerozumiem, lebo z môjho pohľadu ide o vzácne a mimoriadne dielo. Má svoje chyby, ale takýto nezáujem si nezaslúžilo. Aj pri románe Jaroslava Rumpliho Kruhy v obilí som očakával, že vyvolá omnoho väčší ohlas.
* Spisovateľ je zväčša samotár. Vy ste však svoju druhú knihu Rota pomalého nasadenia tvorili spolu s Petrom Krištúfkom. Prečo?
– S Petrom sme svojho času pravidelne pripravovali v Klube Čierny havran program Café Oriental. Stretávali sme sa v meste a písali okrem iného aj dialógy Slepého a Tučného detektíva. V istom období sa ich zrazu nahromadilo toľko, že sme mali potrebu to celé uzavrieť a dokončiť istú etapu našej spolupráce. Vybrali sme sa na týždeň do Budmeríc, lebo nám bolo jasné, že toto už v kaviarni nedokončíme. Bolo treba vybrať najlepšie situácie a dať tomu celému nejakú koncepciu. Knihu ilustroval mimoriadne talentovaný výtvarník Erik Šille, ktorého sme veľkými fanúšikmi. Rota bola naša spoločná zábavka a to, že vôbec vyšla považujem za obrovské zadosťučinenie.
* Ako ste sa cítili v koži spisovateľa? Nechýba vám písanie?
– Chýba a snívam o ňom. Mám niekoľko rozpísaných vecí, ale nie je to celkom ono. V podstate ma prekvapuje, že tak veľmi túžim niečo napísať, respektíve dopísať, aj napriek tomu, že nehýrim nápadmi, vnútorným pretlakom a ani nie som bohvieako usilovný či talentovaný.
Diana Mašlejová
(Celý rozhovor nájdete v Knižnej revue 1/2012)
