Alebo čuším, alebo kričím

• V súčasnosti ti po dlhšom čase vyšlo viacero kníh. Prečo tak nárazovo? Nie je tu už len ukladanie do počítača, ale aktívne publikovanie. Sú aktívnejší v tomto smere aj vydavatelia?

– Pred niekoľkými rokmi – keď som bol ešte ambicióznejší, haha – som si strážil tok publikovania. Aby ma nebolo ani priveľa, ale aby som ani neabsentoval. Môj „publikačný prietok“ bol 3 – 4 knihy ročne, pre dospelých i deti, okrem toho nejaký preklad, antológia... Časom sa však táto moja ctižiadostivosť vytráca, až sa mení na ľahostajnosť. Už pre mňa nie je dôležité, aby to bolo zverejnené, ale – ako som nazval jednu svoju knihu – „aby bolo napísané“. A napísaného mám toho toľko, že ešte dlho by bolo z čoho vydávať. A prečo sa zjavujem teraz zasa o čosi viditeľnejšie? Asi mám lepších a iniciatívnejších vydavateľov, ako som si bol sám sebe (Buvik, Kalligram, Trio Publishing). Tí ma vždy vyštuchajú z môjho zimného spánku.

• Mnoho ľudí sa ma pýtalo, či ešte vôbec píšeš, že si sa ako spisovateľ stratil z očí. Opak je však paradoxne pravdou....

– Niekedy je písanie ponorná riečka – text sa vynorí až po dlhom plynutí v skrytosti. Mám niekoľko takých knižiek, ktoré sú doteraz ponorené. Ale píšu sa. Alebo: píšu ma. A okrem toho: literatúra je iba jedna z mojich živností. Okrem toho sa venujem hudbe, intenzívne maľujem (čoraz viac), hrám divadlo, filmujem, príležitostne učím i učím sa, mám za sebou dizertáciu a jej obhajobu, stretávam sa s ľuďmi, pohybujem sa v rôznych spoločenstvách...

• Striedajú sa u teba obdobia hibernácie s prílišnou aktivitou?

– Aj áno – ja som totiž ex-trémista, bývalý trémista. Alebo nič, alebo všetko. Alebo čuším, alebo kričím. Alebo ležím, alebo bežím. Alebo čakám, alebo makám.

• Pred rokom ti vyšiel prvý román Kniha, ktorá sa stane. Bol to nedostatok času, alebo spisovateľské dospievanie, že si si naň trúfal až po toľkých rokoch?

– Neskúmam tieto okolnosti. Oddávna som chcel napísať väčšiu prózu, ale asi až teraz som do nej dorástol. Ako keď máš v skrini oblek po otcovi a ty si decko. Ale mňa si obyčajne knihy vyžiadajú. Zavolajú si ma, pozvú na casting a ja už dostávam hotové zadanie. Tá a tá látka, taká a taká téma. Takže: zrazu som vedel, že mám napísať román. Prvý bol názov, potom sa mi vyjavil rozsah a postupne ďalšie náležitosti: napríklad štyria rozprávači a písmeno F, ktorým sa všetci volajú. A tak som písal a bol som písaný.

• Bolo dovtedy prirodzenejšie pre teba písať kratšie útvary?

– Najmä bola vydavateľská objednávka. Časopisy, rozhlas, vydavateľstvá. Niekoľko rokov som týždeň čo týždeň písal rozhlasové rozprávky. Štyri strany, desať minút. Bol to dobrý tréning na napísanie prózy pre dospelých.

• Román má v sebe veľkú mystiku. Povedal si, že veľa vecí sa stalo, alebo prišli v podobe déjà vu udalostí. Nielen pri jeho písaní, ale aj pri jeho vydaní sa diali okolo neho čudné veci...

– Ja beriem mystiku esteticky. Neverím tým bosoráctvam, ale zdajú sa mi výtvarne zaujímavé alebo fascinujúce svojou obraznosťou a metaforikou. Veľa vecí, ktoré vyzerajú ako náhoda, sa po čase ukáže v inom svetle. A naopak – veľa súvislostí, ktoré vyzerajú mysteriózne, sú takými iba manipuláciou nášho videnia. V románe mám napríklad výmysel o človeku, ktorý chodí po uliciach a číta eš-pé-zetky áut. Aj jeho taxík mal značku BA 444CH. Keď som tento výmysel napísal, vyšiel som z domu a prvé auto, ktoré som uvidel, malo číslo 444. A vedľa neho stálo ďalšie, ktoré malo moje iniciály – DH. Isteže, je to náhoda a zároveň je to zákonitosť. Viem, že keby som nebol pripravený a nastavený na takéto náhodičky, tak by som ich nevnímal. Ale ja som pomerne veľký citlivec.

• Postava Fictusa je autobiografická. Podobne ako on si tiež silne závislý od kníh. Neobávaš sa podobného konca, ako zažila tvoja postava?

– Odjakživa som sa nebál koncov, vždy som sa na ne tešil. A to vrátane toho najgrandióznejšieho konca, ktorý sa ma bytostne dotýka – odchodu z tohto tela a života. Ale čo je na tom, že vášnivý čitateľ oslepne hrdzou písmen, tragické? Takáto skúsenosť musí byť predsa úžasná.

• Tým, že si román presne ohraničil počtom strán, či presnou štruktúrou si bol silne limitovaný.

– Vždy som miloval limity, hranice, obmedzenia. Niekedy na to, aby som ich prekročil, ale častejšie preto, aby som ich rešpektoval a bol v ich rámci voľný a slobodný. Preto píšem texty piesní výlučne na hudbu, preto rád prekladám „nepreložiteľné“ predlohy, preto si kladiem obmedzenia pri maľovaní, skladaní, hraní divadla... Hranica hraničí s hrou – veď preto majú všetky hry svoje pravidlá a obmedzenia. Nemôžeš na šachovnici posúvať figúrky z Človeče...

Čo všetko ešte prezradil Daniel Hevier svojmu synovi Danielovi Hevierovi ml. sa dozviete v Knižnej revue 26 (21. decembra)