°C

Nedeľa, 7. marec 2021. Meniny má Tomáš, zajtra Alan, Alana.

Otrasné svedectvo Slovákov z vojny: Sovieti mučia matky s deťmi, pribíjajú ich klincami!

Slováci v roku 1941 počas Slovenského štátu
Slováci v roku 1941 počas Slovenského štátu
Zdroj: TASR
15.04.2015 20:20

BRATISLAVA – Až po roku 1989 a neskôr začali verejne vychádzať na povrch očité svedectvá o surovostiach páchaných Červenou armádou a tajnou službou NKVD, ktorá sa v roku 1941 zapísala do spomienok našich pamätníkov ako synonymum zla a komunistického barbarstva. Slovensko sa v čase samostatného štátu počas druhej svetovej vojny stalo satelitom nacistického Nemecka a v roku 1941 boli naši vojaci priamo zapojení do boja proti Sovietskemu zväzu, ktorý dovtedy považovali za slovanský raj. O tom, čo však naši vojaci videli v Poľsku a na Ukrajine a prečo odmietli masovo dezertovať k ZSSR, ako pôvodne zamýšľali, dejiny písané marxistickou ideológiou zaryto mlčali.


V lete 1941, v čase zúriacej druhej svetovej vojny, sa Slováci v područí ideológie Slovenského štátu ocitli na jednom fronte po boku Nemcov, s ktorými mali bojovať proti Sovietskemu zväzu. Väčšina z nich však vtedy Rusov považovala za svojich slovanských spojencov, ku ktorým chceli po prekročení hraníc jednomyseľne dezertovať. K vojne mali laxný postoj. Už po prvých dňoch nasadenia ale zmenili svoje plány a domov posielali listy, v ktorých opisovali hororové zážitky. Utiecť k Červenej armáde už nechcel takmer nikto z nich. Čo bolo príčinou takej radikálnej zmeny ich postoja? 

Tabuizácia sovietskych vojnových zločinov, tvrdí historik

História je plná omylov, najmä, keď jej dejiny píše propaganda. Z perspektívy dobových záznamov, očitých svedectiev, listov vojakov z frontu a tlače sa slovenský historik Martin Lacko pokúsil reinterpretovať úsek slovenských dejín, v ktorom sa Slovensko ocitlo medzi dvomi mlynskými kameňmi – vo vojne so Sovietskym zväzom a po boku nacistického Nemecka. Sovietske vojnové zločiny z leta 1941 ostávajú podľa Martina Lacka tabuizované aj po roku 1989 a oficiálna história ich často prehliada. Napriek tomu, že tisíce slovenských vojakov o vraždení a násilnostiach vedeli. „Postsocialistickí historici však tieto informácie pokladali iba za súčasť nacistickej vojnovej propagandy, ktorú poslušne preberali aj bratislavské médiá,“ píše Lacko vo svojej štúdii s názvom Sovietske vojnové zločiny na západnej Ukrajine v lete 1941 a ich vplyv na bojovú morálku slovenského vojska. Podobne, ako sa vina za katyňský masaker najskôr pripisovala Nemecku.

Zločiny NKVD zozbieral historik Lacko, ktorého však viacerí považujú za kontroverzného. Kolegov si pohneval za knihu, ktorou dehonestoval  Slovenské národné povstanie. Viacerí mu vyčítajú, že SNP označoval za sprisahanie proti štátu na základe  faktografických chýb a dezinterpretácií.

Autenticitu práce, v ktorej sa venoval zločinom Sovietov, však potvrdil aj Ivan Mrva, vedúci Katedry historických vied a stredoeurópskych štúdií. Lacko podľa neho vychádzal z relevantných dobových zdrojov a ako jeden z mála ešte dokázal získať aj svedectvá žijúcich Slovákov, ktorí tieto traumy zažili na vlastnej koži. 

Krvavá tyrania sovietskej tajnej služby

Brutality, s ktorými sa slovenskí vojaci spolu s nemeckými jednotkami už počas prvých dní vojny na území východného Poľska a západe Ukrajiny stretli, mala na svedomí sovietska tajná služba NKVD. „Videli sme skutočne strýznených ľudí, povraždených, mŕtve i zmrzačené ženy a deti,“ píše sa v zborníku bývalých slovenských partizánov v ZSSR Ohne partizánskej družby z roku 1961. Na západnej Ukrajine došlo koncom júna 1941 k niekoľkým desaťtisícovým vraždám, keď sa tam nachádzalo asi 40 000 politických väzňov, medzi ktorými boli Ukrajinci, Poliaci aj Bielorusi. Ako uvádza Lacko, evakuácia väzníc, ktoré praskali vo švíkoch, nebola po chaose z vypuknutia vojny možná. „Vo väzniciach na Sovietmi okupovaných bývalých poľských územiach sa začali exekúcie, aké dovtedy nepamätala žiadna vojna v európskych dejinách. Vykonávali ich príslušníci NKVD, ale na niektorých miestach im pomáhala aj Červená armáda.“

Čítajte tiež: Obyvateľov obce násilne odvliekla sovietska tajná služba na Ural!

Celkový počet zavraždených vtedy dosiahol neuveriteľný počet 30 000. Popravy vykonávali „klasicky“, zastrelením do tyla, ale používali aj oveľa brutálnejšie metódy. „Mučenie, odrezávanie častí tváre či tiel (u mužov i žien)...,“ pokračuje Lacko. Keď nemohli vykonávať popravy jednotlivcov, hádzali granáty do ciel zaplnených väzňami.

Ilúzia o hitlerovskej spáse

Po nemeckých vojnových víťazstvách na jar 1940 boli obyvatelia Slovenska udržiavaní v ilúzii, že nemecká expanzia sa po dosiahnutí cieľa zastaví, ale nestalo sa tak. V nedeľu 22. júna obletela celý svet správa, že Nemecko napadlo ZSSR, svojho spojenca. Slováci teda museli čeliť novej propagande. Dovtedy bol Sovietsky zväz priateľský slovanský štát a zo dňa na deň sa stal naším nepriateľom, proti ktorému sme mali bojovať spolu s Nemcami. Jeden z dobových reportérov podľa Lacka v Hlase frontu napísal: „Mnohým sa spočiatku azda videlo nepochopiteľné, že slovenský štát vstúpil do vojny proti ZSSR.“ A namietali. Na jednej strane boli oficiálne sympatie s nemeckým spojencom, na druhej idea legendárneho bratského Ruska.

Slováci chceli dezertovať k Červenej armáde

Slovenská vláda sa do vojny zapojila už dva dni po jej vypuknutí, no morálka slovenských bojovníkov nebola práve najhorlivejšia. V ich radoch rezonovali protivojnové nálady. „Vojaci verejne kričia, že v Rusku bojovať nebudú... Nech žije Stalin!... My sa vzdáme,“ uviedol podľa Lacka jeden z priamych účastníkov. Slovenskí vojaci sa dokonca netajili úmyslami pridať sa po prekročení hraníc k Červenej armáde. Keď ich však prekročili, zmenili názor. Historici síce uvádzali, že Slovákov presvedčil rýchly postup nemeckej armády, pravda však bola oveľa dramatickejšia.

Keď vojaci vkročili na územie Poľska a západnej Ukrajiny, ľudia ich vítali, paradoxne, s nadšením. „Obyvateľstvo bývalého východného Poľska totiž takmer dva roky trpelo pod surovým sovietskym útlakom,“ opisuje Lacko. Nielenže boli obyvatelia vystavení sovietizáci, rabovaniu a zbedačovaniu, ale aj násiliu, vraždám a deportáciám na Sibír. Nemcov spolu so Slovákmi teda vnímali ako osloboditeľov a venovali im srdečné prejavy. „Ničím výnimočným  neboli ani slávnostné zhromaždenia či ďakovné omše v haličských obciach a mestečkách,“ dokumentuje Lacko. Svoje pocity opisovali vojaci v listoch, ktoré sa objavovali v dennej tlači. Písali o biednych pomeroch obyvateľstva v Haliči: „Všetko chodí bosé a napoly nahé, tak bol ľud biedny. Domy majú z hliny a slamy, horšie ako u nás Cigáni,“ zverejnil jeden z listov slovenského vojaka v Hlas frontu. Listy, ktoré muži posielali domov, boli plné portrétov krutosti, ktorých sa boľševici dopúšťali, a ktoré nekorešpondoval s predstavou boľševického raja. „Škoda, že tam neboli naši poprední komunisti, aby videli na mieste, čo je to komunizmus,“ napísal o chudobe a neľudských podmienkach tamojšieho ľudu priamy účastník protisovietskeho ťaženia I. Michalička.

Archívny záber sovietskej armády z roku 1941
Otrasné svedectvo Slovákov z
Zdroj: TASR

Mučiarne postriekané ľudskou krvou

Ďalším z nepredstaviteľných šokov boli pre našich mužov mučiarne a väznice NKVD. S hrôzou opisovali bývalú mučiareň v Zločove, kde videli steny a dvor postriekaný krvou a rozličné mučiace nástroje. „Ale čo mnou najviac otriaslo, bol v strede mučiarne zmontovaný valec, dlhý cez dva metre s priemerom asi 70 cm. Obal valca bol zhotovený z lát, medzi ktorými boli asi 6 – 8 cm medzery. V týchto latách boli nabité ostré klince trčiace do vnútra valca asi 8 cm. Valec sa dal otvoriť a do neho vložili človeka a s valcom točili. Keď si na to pomyslím, hoci prešli odvtedy desaťročia, i dnes mi je z toho zle. A to sa prosím, stalo v 20. storočí, v krajine, ktorá o sebe hovorila, že je najhumánnejšia a najdemokratickejšia,“ napísal Ľ. Michalko v Mojich spomienkach na druhú svetovú vojnu.

Po mučiarniach a svedectvách o ubiedených podmienkach obyvateľov však slovenskí vojaci zažili zakrátko ďalší otras, ktorý vyvolali masakry NKVD. Vojaci nachádzali diabolsky zmrzačené ľudské mŕtvoly. „Mužov komunisti pozabíjali aj niektoré ženy. Poodrezovali hlavy, ruky a oči vyďobali. Kožu stiahli z tela a tak ich do solivaru odvážali,“ opísal očitý svedok udalosti v dedinke Lack, ktorú Sovieti premenovali na Salino. Zodpovednosť za tieto činy poľské a ukrajinské obyvateľstvo prikladalo, ako uvádza Lacko, tzv. židoboľševikom. Židov totiž obviňovali z kolaborácie so sovietskou okupačnou mocou v rokoch 1939 až 1941, čo vyhovovalo nacistickej ideológii.

Plakali aj samotní komunisti

Keď vojaci videli skazonosné dielo sovietskej armády, odpor posilnil ich bojovú morálku, vošiel do nich hnev. Domov písali listy, v ktorých neľutovali, že narukovali, keď videli umučených ľudí a deti pribité klincami na telá matiek. Komunizmus začali nenávidieť, začali ho vnímať ako násilné a lživé otroctvo. Myšlienky na dezertérstvo razom stratili na sile, keď videli, čo spáchali boľševici na Ukrajine.

Komunizmus odmietli aj vo voľbách

Svedectvá boli také obludné, že de facto nahrávali propagande Tretej ríše. Novým symbolom zla sa stal ZSSR a niektorí komunisti sa začali hanbiť, iní neskrývali podľa dobových svedectiev slzy. Slováci odrazu začali o svojej životnej úrovni uvažovať pozitívne, dokonca si zažali vážiť svoj štát. Marxisticky ladené historické pramene však tieto fakty benevolentne obišli, tvrdí Lacko.

Mýtus o diktatúre slovanského proletariátu nadobudol iný, dovtedy nepoznaný hrôzostrašný a neľudský rozmer. Tým, že vojaci znenávideli komunistický režim, strácali výčitky, že bojujú proti Rusom či Slovanom. „My proti Rusom nebojujeme, lebo Rusov máme radi... bojujeme proti boľševizmu,“ napísal domov jeden z vojakov 5. augusta 1941. Lacko súčasne upozorňuje, že nie všetci svedectvám z frontov uverili. Vytriezvenie sa však týkalo väčšiny slovenského obyvateľstva. Napriek týmto skutočnostiam sa však zakrátko museli prispôsobiť novej dobovej mentalite a so ZSSR sa znova spriateliť. Obavy z príchodu sovietskej armády na Slovensko „možno pôsobili aj neskôr, po vojne, a svojím dielom prispeli k tomu, že slovenské obyvateľstvo, na rozdiel od ‚vyspelejších‛ západných bratov komunizmus veľkou väčšinou v parlamentných voľbách roku 1946 odmietlo,“ uvádza na záver historik Martin Lacko.

Otrasné svedectvo Slovákov z


Galéria

Slováci v roku 1941 Archívny záber sovietskej armády

Nástroje k článku



ZDROJ: zh
FOTO: TASR, SITA

Nahlásiť chybu

Najčítanejšie články