Začiatkom novembra spustil slovenský street-paper Nota bene v spolupráci s portálom Zoznam.sk a Bleskovky.sk interaktívny rozhovor s Magdou Vašáryovou. Každý čitateľ Nota bene a užívateľ internetu mal možnosť položiť akúkoľvek otázku bývalej herečke, ktorá už niekoľko rokov pôsobí v diplomatických službách.
Rozhovor vyšiel v špeciálnom spoločnom vianočnom čísle Nota bene a českého street-paperu Nový prostor, ktoré sa predáva zároveň v Českej republike aj na Slovensku od 1. do 31. decembra ľuďmi bez domova. Vo farbe, s väčším počtom strán a s pohľadnicou Unicef navyše. To všetko za cenu 50 Sk.
K dispozícii je aj verzia za 180 Sk, ktorá je obohatená o hudobné CD s názvom Boshonto. Ide o sólový projekt speváka bengálskych piesní Mohsina Mortabu (frontman známej českej skupiny Hypnotix). Okrem hudobného nosiča je v cene 180 Sk zahrnutý ešte jeden bonus navyše v podobe špeciálneho dvojjazyčného anglicko-českého vydania Nového prostoru, v ktorom sa možno dočítať o projektoch pouličných časopisov z celého sveta.
Magda Vašáryová odpovedá na 30 otázok čitateľov:
Čo vás v živote motivovalo k vybudovaniu si inej kariéry ako hereckej?
- Moje filozoficko–sociologické vzdelanie. Som knihomoľ domáci a chcela som využívať aj moje poznatky.
Ste spokojná so zmenou povolania?
- Áno, v herectve som dosiahla všetko, čo sa dalo v podmienkach komunistického štátu. Keby som vtedy mala pas a mohla cestovať, asi by som dosiahla aj viac. Zahraničná politika je veľmi vzrušujúca oblasť a posledné roky boli priam ako z románu.
Využívate svoje herecké umenie aj ako veľvyslankyňa?
- Nie a nikomu to neodporúčam.
Aký je rozdiel medzi herectvom a politikou?
- Nie som v politike, pracujem ako štátny úradník – veľvyslankyňa – v diplomacii, ktorá politiku sleduje. Herci a politici sú len rovnako často prítomní na obrazovkách televízií a na fotografiách v časopisoch, preto sa niekedy ľuďom zdá, že sú si tieto povolania blízke. Ale spoločnú majú naozaj len popularitu, nič viac.
Nájde sa ešte filmový alebo divadelný tvorca, prípadne nejaká herecká úloha, pre ktorú by ste sa ešte aspoň raz vrátili k herectvu?
- Dnes sa mi zdá, že nie. Zatiaľ všetky ponuky odmietam.
Keby vás oslovili zahrať si v novom slovenskom filme v hlavnej úlohe, dokázali by ste pomôcť nejakou finančnou podporou? Údajne nie je dostatok prostriedkov na vyfinancovanie nových filmov.
- Rozpočet filmu sa pohybuje na úrovni od 50 miliónov SK vyššie. Môj príspevok by mohol pokryť asi iba náklady na minerálku, ktorú budú piť herci pri filmovaní. Ale možno by som dokázala presvedčiť nejakú veľkú banku, aby financovala časť rozpočtu filmu.
Vzdali ste sa herectva aj napriek tomu, že váš talent vysoko vyčnieval popri iných hercoch a herečkách. V diplomacii nie sú úspechy až také viditeľné, čo má v diplomacii pre vás také čaro, čo neponúka umenie?
- Možno je to preto, že diplomati musia pracovať svojimi metódami, a teda sú väčšinou skrytí pred zrakom kamier a fotoaparátov bulvárnych médií. Po rokoch popularity som celkom spokojná z troškou ticha okolo mňa. Hoci ešte stále ma ľudia spoznávajú na ulici – či už vo Viedni, alebo vo Varšave.
Je obdivuhodné, že ste v predposledných voľbách kandidovali na úrad prezidenta, že ste mali odvahu pre takýto boj. Aký máte teraz, s odstupom času z toho pocit? Uvidíme vás ešte kandidovať na takýto post?
- Asi to chcelo veľkú odvahu, pretože som vedela, že na 95 % prehrám. Ale tak, ako som bola prvou Slovenkou, ktorá sa v histórii stala veľvyslankyňou, tak som sa stala prvou Slovenkou, ktorá skutočne kandidovala na post prezidentky. Veľa som sa naučila pri kontaktoch s ľuďmi počas kampane. Dá sa povedať, že som ešte trochu viac dospela.
Narazili ste ako veľvyslankyňa na nejaké zaujímavé zážitky? Čo vo vás zanechalo najhlbší dojem z vášho pôsobenia na veľvyslanectve v Poľsku?
- Ohlasovanie výsledkov európskeho referenda, ktoré sa s napätím očakávalo. Stála som v dave ľudí a keď konečne ohlásili výsledky, pribehol ku mne poľský prezident Alexander Kwasniewski a začali sme tancovať od radosti nejaký druh skočnej, či čo to bolo. Fotografia nás dvoch potom obehla takmer celý svet. Som veľmi rada, že sme - Poľsko i Slovensko – v EÚ.
Bylo podle vás za komunismu něco, co nám nyní chybí? Na co ráda vzpomínáte?
- Jediné, čo nám chýba, je to, že sme boli mladší. Ale inak mi z komunizmu nechýba nič, ani dejiny robotníckeho hnutia, ani rady na toaletný papier, ani prehliadky tajných v knižnici môjho otca.
Co se vám zdá na tržní společnosti nejlepší a co nejhorší?
- Najviac ma stále nadchýňa priestor, voľný priestor pre iniciatívy a aktivity každého z nás. Pre mnohých je najhoršie to, že za ne potom treba vziať zodpovednosť. Už sa nedá povedať, že to rozhodla strana. Nie. To sme rozhodli my. Je mi ľúto generácie môjho otca, ktorí sa toho nedožili, to je to najhoršie.
Bylo rozdělení Československa v roku 1993 nutné?
- Neviem, či to bolo nutné, ale stalo sa, a to tým najlepším z možných spôsobov. Zdá sa, že sme vyspelejšie národy, než si to o sebe myslíme.
Liší se podle vás nějak povaha Čechů a Slováků?
- Líšime sa vzťahom k peniazom, humoru a pivu. Aspoň sa mi to zdá.
Myslíte si, že smíšený česko-slovenský pár musí být ve svém vztahu víc nebo méně tolerantní, jak tomu bývá v manželství s "cizincem - cizinkou"?
- Tak taký rozdiel medzi nami nie je.
Ako dlho sa venujete štúdiu cudzích jazykov? Kedy ste začali študovať prvý, aký to bol, a ktoré nasledovali po ňom?
- V detstve som rozprávala štyrmi jazykmi – po slovensky, švábsky, nemecky, maďarsky – a ešte aj štiavnickým nárečím. Zdá sa mi to teda normálne neustále sa učiť ďalšie jazyky.
Máte nejaký systém v štúdiu a mohli by ste dať nejaký tip, ako na to?
- Čítam knihy so slovníkom v ruke a v určitej fáze začínam lúštiť krížovky – to je báječná metóda na rozširovanie slovnej zásoby.
Ktorým z cudzích jazykov hovoríte najradšej?
- Po francúzsky. Možno aj preto, lebo ním teraz hovorím najhoršie.
Aký je to pre vás pocit, bývať ďaleko od domova, v cudzom svete, bez najbližších?
- Plním v Poľsku dôležitú misiu, a tak nemám veľa času na rozmýšľanie o domove. Našťastie, dnes existujú e-maily a mobilné telefóny, nie tak, ako keď som filmovala v 60. rokoch Markétu Lazarovú a tri hodiny som musela stáť na pošte v zime, aby som v diaľke počula slabý hlas svojej mamy.
Ako často sa stretávate s vašimi najbližšími?
- Približne raz za dva mesiace.
Aký kontakt najčastejšie využívate v komunikácii s rodinou (e-mail, sms, telefón)?
- Všetky.
Keď ste spoznali svojho manžela, čo vás na ňom zaujalo? Čo na ňom s odstupom času najviac obdivujete?
- Poznám ho od svojich 15 rokov a vydala som sa za neho, keď som mala 30. Tých 15 rokov medzi tým bola dosť dlhá doba na to, aby som si ho poriadne všimla. Dodnes ma však šokuje rýchlosťou, akou mu príde na rozum pohotová odpoveď.
Je pán Lasica humorista aj doma?
- Žiaden humorista nie je doma veselý. To si zapamätajte. Mám svoje dlhoročné skúsenosti. Aj môj otec – ako Nácko zo Štiavnice – bol humorista. Ak sa chcete doma smiať, zoberte si inžiniera.
Ako plánujete tento rok stráviť Vianoce?
- Ako vždy – na chalupe a tradične.
Na ktoré Vianoce najradšej spomínate?
- Keď boli naše deti malé a verili ešte na Ježiška.
Máte v rodine nejaký špeciálny vianočný zvyk?
- Vždy si zabudneme doma alebo baliaci papier na darčeky, alebo stužky na zaviazanie. Ešte nikdy sme nemali všetko pohromade.
Je nějaké místo v Bratislavě, které má pro vás svoji zvláštní atmosféru, místo, jaké v jiných velkoměstech není?
- Korzo. V 60. rokoch i dnes. Malo i má neopakovateľnú atmosféru. Stačí sa prejsť o desiatej večer a stretnete všetkých, ktorých ste chceli i nechceli vidieť.
Jaká místa v Čechách máte ráda?
- Okrem obligátnej Prahy mám rada Kroměříž. Má zvláštnu atmosféru, neopakovateľnú.
Narodili ste sa v Banskej Štiavnici, ako sa cítite, keď sa tam po rokoch vraciate?
- Ako doma.
Koupila jste si někdy Nový prostor / Nota bene?
- V Poľsku zatiaľ nevychádza.
Co by jste poradila lidem na ulici? Jak se mají dostat ze svého nezávideníhodného postavení?
- Každá rada je drahá. Najradšej by som odporúčala urobiť všetko preto, aby sa ľudia nedostávali do situácií, vďaka ktorým končia na ulici. Lebo cesta späť nie je ľahká. Vyžaduje nielen pomoc druhých, ale najmä obrovskú vôľu tých, ktorí sa tam ocitli.
Ak by ste mohli niečo zmeniť z vášho doterajšieho života, čo by to bolo?
- Pri niektorých rozhodnutiach vy som viac dôverovala svojej intuícii. Dnes sa ukazuje, že nie ja, ale ona mala pravdu.
Čo je podľa vás v živote najdôležitejšie a čo je dôležité najmenej?
- Najdôležitejšie je asi zdravie a starostlivosť oň. Lebo keď je človek chorý, menia sa pred ním perspektívy. Najmenej dôležité je nariekanie – na vládu, politiku, počasie, slobodomurárov a podobne. Týmito nárekmi strácame to najcennejšie, čo máme - náš čas.
