Katarína Hasprová: Nie som pokrytec

Aká rola za uplynulú sezónu sa vám najviac páčila?

– Kleopatra. Je to postava, ktorá sa pošťastí párkrát za život. A v divadle Aréna to bol premiérovaný muzikál Hriešny tanec. Bolo to zasa čosi iné, najmä preto, lebo som si mohla zatancovať. Po premiére boli niektorí ľudia prekvapení, ako sa viem hýbať. Málokto však vie, že som na vysokej škole študovala aj tanec. Najväčšou poctou pre mňa bolo, keď ma pochválila profesionálka, sólistka baletu.

Aký veľký rozdiel bol medzi týmito rolami? Iste veľmi veľký.

– To áno. Kleopatra je krásna rola, veľmi náročná na spev. Nezídem z javiska takmer dve hodiny. Oproti tomu Hriešny tanec je o tanci. Rozdiel bol najmä v konkurzoch a v tom, že v druhej polovici už vlastne neúčinkujem... (smiech). Príprava na Kleopatru bol dosť veľký nervák, kým človek prešiel všetkými troma kolami a kým som sa dozvedela, že tá rola mi patrí. Bolo to o to ťažšie, že ju mohla dostať len jedna Slovenka. Na druhej strane, do muzikálu Hriešny tanec si ma vybral Janko Ďurovčík. Bolo to oveľa pokojnejšie.

Keby ste mali ako Kleopatry porovnať ďalšie dve české speváčky, Absolonovú a Csákovú..?

– To je ťažké, sú to moje kolegyne. A rozoberať ich takto na verejnosti... Nie som pokrytec, aby som vravela do novín niečo iné, ako si myslím. Každá má v sebe niečo, čo sa mi páči viac a čo menej.

Čo spravil muzikál Hriešny tanec s vašou kondíciou? Schudli ste?

– Vždy trocha schudnem. Neznamená to len tanec, ale je to aj určitý psychický stres. Najviac som asi schudla, keď sme robili muzikál Vlasy. Toto predstavenie bolo fyzicky veľmi vyčerpávajúce.

Ako si udržiavate kondíciu vo vlastnej réžii?

– Najradšej by som chodila na hodiny tanca. Najviac sa mi páči tanečná rozcvička. Práve toto sme absolvovali s choreografkou Šárkou Ondrišovou pri príprave muzikálu Vlasy. Ohromne ma to bavilo! Ale teraz chodím do posilňovne, mám osobného trénera. Je to iný druh pohybu, než aký potrebuje tanečník. Ale zasa na to, aby sa mi kade-tade nevlnila slaninka, je to dobré... (smiech).

Čo váš sólový spev? Vydali ste tento rok cédečko?

– Nie. Trochu som v tejto oblasti oddychovala. Súviselo to aj s tým, čo sa udialo v rodine. Prišla som o ocka a to človeku zoberie energiu a chuť do tvorby. Súvisí to aj s rôznymi reality šou...

Ako si ako speváčka ošetrujete alebo chránite hlasivky?

– Nič špeciálne nerobím. Občas si zvyknem, pred nejakým iným vystúpením – nie v divadle, dať troška bieleho vína. To mi robí dobre. Sťahuje to zápal alebo prekrvenie hlasiviek. Nepijem bublinky. Občas si zvyknem dať v divadle pred predstavením čaj s medom a citrónom. Najdôležitejšia je však hlasová technika, hodiny spevu u profesorky Blahovej.

Neláka vás film alebo činohra?

– Ja by som si to, takisto ako aj iní, vedela predstaviť, ale na Slovensku sa nič nevyrába. Živím sa spevom, nie som herečka, takže na mňa asi ani veľmi nemyslia. Napríklad v Prahe sa točia filmy, ale je tam aj veľa mladých herečiek, takže si nemyslím, že čakajú na mňa. To by musela byť náhoda, šťastie. Občas sa mi stalo, že ma zavolali. Možno pre to, aký som typ. Mala som hrať južanku, Španielku alebo Cigánku. Ale činohru si viem skôr predstaviť v súvislosti so spevom a tancom. Práve toto spojenie ma fascinuje.

Čomu sa teraz venuje vaša mama, herečka Soňa Valentová?

– Nedávno sa jej prihodilo nepríjemné zranenie. Pred divadlom si zlomila nohu v členku, nosila tri týždne sadru, vlastne to bolo niečo so šľachami. Takže som sa o ňu starala. Najbližšie ju čaká doliečovanie v kúpeľoch. Napriek tomu odpremiérovala novú hru, komédiu Tak sa na mňa prilepila. Vtedy už bola bez bariel. A v Olomouci sa zúčastnila na natáčaní nízkorozpočtového filmu. No a televízia? Veď sa nič nevyrába. Čudujem sa, že sa mladí ľudia ešte vôbec hlásia na herectvo.

Onedlho, už v lete, začínate na Novej scéne skúšať hru Na skle maľované. Stvárnite v nej Smrť...

– Za sebou už máme skúšky na javisku, kde sa prespievala hra. V divadle žartom povedali, že tu mám takzvanú riaditeľskú rolu, pretože prídem na jeden obraz v druhej časti a tým sa to končí. Je to skôr tanečná ako spevácka rola. V minulosti ju stvárnila moja mama.

Keď som bola na tlačovke a počúvala spev Jána Slezáka, ktorý predstavuje Jánošíka, prekvapilo ma, že pieseň má iné slová, než ako ich poznáme. Trocha mi to vzalo dych... Ako to vnímate vy?

– Úprimne povedané, aj ja som bola prekvapená. Dávala som si otázku, prečo to urobili. Mne osobne sa pôvodné libreto aj texty páčili. Neviem, či je to z toho dôvodu, že tam boli problémy s autorskými právami, alebo to chceli urobiť celkovo v novom šate.

Diváci môžu byť prekvapení, ba možno aj zaskočení...

– Áno, môže sa stať, že ľudia na to pôjdu, pretože hru poznajú, a možno si budú chcieť zaspievať piesne spolu s hercami. A zrazu zistia, že to nejde... (smiech), že je to úplne inak. Takže uvidíme.

Nedávno ste mali koncert dokonca v kostole.

– Prvýkrát som koncertovala na takejto pôde. Poriadala ho nadácia, ktorá zbiera peniaze na boj proti leukémii. Veľmi rada som sa zúčastnila, pretože aj môj ocko zomrel na túto chorobu. Spievala som spolu s operným spevákom Martinom Malachovským. Záujem bol veľký a pekná atmosféra, s veľmi vnímavými divákmi.

Ako ste to zvládli pri spomienke na otca?

– Najprv som sa cítila dobre, ale keď som spievala poslednú skladbu, symbolicky som ju venovala ocinovi a všetkým, ktorí bojujú s touto chorobou. Priznám sa, že som jednu chvíľu mala strach, či pre slzy skladbu dospievam.