Patrí k najobľúbenejším televíznym osobnostiam. Je mladá, sympatická a z profesionálnej stránky skutočná špička. Pre vedenie STV aj napriek tomu nie je dosť dobrá, aby moderovala večerné správy. Usmievavá JANA MAJESKÁ (31) má navzdory tomu tisíce dôvodov, prečo sa tešiť zo života.
Nabili ste sa v lete dostatkom energie, aby ste prežili nasledujúce mesiace?
- To preverí čas, ale verím, že áno. Leto som si užila a našťastie tento rok nám vyšla aj dovolenka pri mori, v Bulharsku. Už len samotný pohľad na more ma veľmi nabíja, nehovoriac o kúpaní a slnení... Verím, že mi zásoby energie vydržia až do mrazivých dní.
Ste vždy usmievavá, dobre naladená, zhovorčivá... Ste taká aj vo svojom vnútri, alebo tým len zakrývate určitú nesmelosť, neistotu?
- Na túto otázku sa dosť ťažko odpovedá, ak sa nemám celkom "odkryť". (smiech) Len ja viem, ako to naozaj je. Druhá vec je, že každý, kto sa so mnou dostane do kontaktu, vycíti, čo je naozaj úprimné. Niekedy sa stretávam s problémami a tragédiami, no práve to ma vie vyhecovať... Dokážem si z nich zobrať ponaučenie a povedať si: Naozaj mám dôvod tešiť sa! Zo všetkého! Že som sa vôbec dostala na tento svet.
Dá sa povedať, že ste tak trochu ten americký typ človeka, ktorý sa usmieva, aj keď mu vôbec nie je do smiechu?
- Určite nie! Nie Hollywood smile, maska na tvári! To nemám rada. Žiadna pretvárka. Som prekvapená, čo všetko sú cez televíznu obrazovku schopní diváci vycítiť. Nemám reláciu, kde by som mohla nejako viac vyjadrovať svoje názory, gestikulovať, dať tam to svoje ja, aká som naozaj. Čítam správy a len v závere sa môžem usmiať a srdečne všetkým zapriať všetko dobré. A ak to ľudí osloví, je to v poriadku.
Ak k vám život nie je práve férový, dokážete vždy nájsť silu v sebe, alebo hľadáte pomoc u druhých?
- V prvom rade siahnem do svojho vnútra. Nikdy od nikoho nič nečakám, ale občas, keď mi je najhoršie, tak sa zrazu niečo stane. Napríklad, keď mi spontánne niekto zavolá, usmeje sa na mňa, objíme ma, povie: "Mám ťa rád!" Nejde len o partnera či rodičov, ale aj o ľudí, ktorých dennodenne stretávam. Mám pocit, že takto sa treba v bežnom živote správať! Mali by sme jeden druhému odovzdávať skôr to pekné. To pomáha aj v tých najhorších chvíľach.
Takže cítite podporu vašich fanúšikov... Akí vlastne sú?
- Veľmi dobrí ľudia. Poznám ich cez riadky listov a veľmi si vážim ich priazeň. To mi dodáva silu. Sú úžasní, nezabudnú na mňa na Vianoce, na Veľkú noc, dokonca si mnohí zistili dátum môjho narodenia. Aj prostredníctvom týchto riadkov im za to ďakujem. Vážim si aj to, že mi dôverujú a sú ochotní podeliť sa so mnou o svoj príbeh, problémy. Vytvára to medzi nami vzťah, je to niečo také krásne a nik mi to nezoberie.
Ale dnes nie je práve bežné, aby si ľudia len tak prejavovali svoju náklonnosť.
- Áno, dnes je zlá doba, veľmi dravá a čím väčšie mesto, tým je to horšie. V mnohých z nás to potláča všetko pekné a prirodzené. Pretože čím viac človek ukáže svoje city, tým viac sa stáva zraniteľným a mnohí ľudia to využijú. Napriek tomu všetkému sa netreba vzdať.
Sú ľudia, ktorí sa v tejto dobe cítia ako ryby vo vode. Ako sa s ňou vyrovnávate vy?
- Niektoré veci nepúšťam do svojho vnútra, lebo by som sa zbytočne trápila. Radšej sa teším z toho, že je pekný deň, som zdravá... Ťažkosti odblokujem rýchlo tým, že si pustím v aute hudbu. I keď niekedy to tak ľahko nefunguje, trápim sa, poplačem si, ale takí sme všetci.
Nebojíte sa do tejto doby priviesť na svet dieťa, o ktorom tak veľmi snívate?
- A kedy to bolo ľahké? Naše staré mamy zažili dve svetové vojny. My sme sa narodili v čase socializmu a vtedy to tiež nebolo jednoduché... Moji rodičia mali už dve deti a ako dobre, že sa rozhodli, že ma budú mať do tretice. A to som mala byť tretí syn, Dušan, respektíve jedna z dvojičiek. Mame to tak prognózovali.
Nedávno ste z hlavnej spravodajskej relácie prešli do denného spravodajstva. Máte iný životný rytmus?
- Ani nie. Striedame sa dve a urobili sme si týždenný cyklus. Do televízie chodím ráno, o deviatej je porada. Potom som v práci do popoludnia a večer mám ešte spíkerskú službu. Vlastne opäť pracujem do večera, ale všetko sa dá v pohode zvládnuť. Skvelé je, že teraz mám voľné víkendy.
Viete si predstaviť samu seba v inom type programu než spravodajskom?
- Myslím, že áno. Bolo by super robiť nejakú vlastnú reláciu, kde by som sa mohla viac kontaktovať s ľuďmi.
Niektorí vás zaraďujú medzi typicky spravodajské typy. Vy ste však začínali vo Fun Rádiu, ktoré je o niečom úplne inom.
- Aj v banskobystrickej STV som sa dostala k všeličomu odlišnému, k redaktorskej, reportérskej práci, vyskúšala som si robiť aj krátku publicistiku. V Hlavnom spravodajstve som však bola najdlhšie - šesť rokov.
Máte nejaký plán, čo si počnete so životom, keď vás raz nebudú zväzovať služby na televíznej obrazovke?
- Ani nie. Možno budem viac cestovať. Veľmi sa teším zo všetkého, čo som dosiaľ mohla vidieť.
Myslíte, že raz z Bratislavy odídete späť do svojho rodiska, pod Tatry?
- Ako sa hovorí: Nikdy nehovor nikdy, ale teraz sa týmito plánmi nezaoberám. Ktovie, možno na dôchodku zatúžim po pokojnejšom prostredí. Alebo odídem do zahraničia...? Mne sa v Bratislave páči, milujem tunajšie parky a fontány. Fascinujú ma, rada si pri nich posedím, prečítam knihu. Alebo sa tam hrám s neterou Vikinou či malou Vandičkou. Je to, ako keď sedíte na móle a dívate sa na more. Ja sa takisto rada dívam na fontánu.
Na čo sa najbližšie tešíte?
- Na Vianoce. Dobré, nie?! (smiech) Teším sa na tú atmosféru, na to, ako si vyzdobím byt. Koledy si budem púšťať už mesiac dopredu. Milujem stretávanie na vianočných trhoch a každý rok sa nám podarí ísť do okolitých miest vychutnať si tamojšiu sviatočnú atmosféru. Tento rok by som však rada videla aj vianočnú Prahu. Na to sa fakt teším.
