ŠTOKHOLM – Archeológovia si desaťročia mysleli, že deti a dospelí pochovaní v spoločných hroboch boli členmi jednej rodiny. Nová analýza DNA zo stredovekých cintorínov vo Švédsku však ukázala niečo úplne iné. Vo väčšine prípadov medzi nimi neexistovalo žiadne blízke pokrvné puto. Objav prináša nové otázky o pohrebných zvykoch prvých kresťanských komunít v Škandinávii.
Medzinárodný tím vedcov zo Štokholmskej univerzity analyzoval DNA 142 ľudí pochovaných na troch stredovekých cintorínoch vo Švédsku. Pozostatky pochádzali z obdobia od 10. do 14. storočia a zahŕňali dospelých aj deti. Výskumníci sa zamerali najmä na spoločné hroby, v ktorých boli pochovaní dvaja alebo viacerí ľudia.
Výsledky prekvapili aj samotných vedcov. Ukázalo sa, že dospelí a deti pochovaní vedľa seba boli len zriedkavo blízkymi biologickými príbuznými.
„Často predpokladáme, že dospelý a dieťa v jednom hrobe boli rodič a dieťa alebo iní blízki príbuzní. Vo väčšine prípadov sme však nič také nenašli,“ uviedla hlavná autorka štúdie Maja Krzewińska, paleogenetička zo Štokholmskej univerzity.
Vedci si zároveň všimli zaujímavý vzorec. Dievčatá bývali častejšie pochované so ženami a chlapci s mužmi, hoci medzi nimi neexistovalo blízke pokrvné príbuzenstvo. Naznačuje to, že pri ukladaní zosnulých do hrobov zohrávali významnejšiu úlohu spoločenské alebo náboženské pravidlá než rodinné väzby.
Jedným z možných vysvetlení je šírenie kresťanstva v Škandinávii. V ranom stredoveku mohli byť na posvätných cintorínoch pochovaní iba pokrstení ľudia. Nepokrstené deti tam podľa vtedajších pravidiel často nemali miesto.
Výskumníci preto predpokladajú, že niektoré z týchto detí boli pochované spolu s dospelými ako spôsob, ako im napriek cirkevným pravidlám zabezpečiť miesto na kresťanskom cintoríne. Inou možnosťou je, že spoločné hroby vznikali po zime, keď zamrznutá pôda neumožňovala okamžitý pohreb a zosnulí boli pochovaní naraz až na jar.
Štúdia zároveň ukázala, že hoci ľudia v jednom hrobe často neboli príbuzní, celé cintoríny obsahovali viacero generačne prepojených rodín. Výnimočným príkladom bola žena označovaná ako Lady 56, ktorá zomrela približne vo veku 30 rokov. V jej hrobe archeológovia našli mušľu hrebenatky – symbol pútnikov smerujúcich do španielskeho pútnického miesta Santiago de Compostela. Analýza DNA odhalila, že na tom istom cintoríne boli pochovaní aj jej rodičia, brat a dcéry, hoci každý v samostatnom hrobe.
Podľa archeologičky Anny Kjellströmovej zo Štokholmskej univerzity ide o prelomový objav.
„Archeológovia o vzťahoch medzi ľuďmi pochovanými v spoločných hroboch diskutovali celé desaťročia. Až analýza starovekej DNA nám konečne umožnila tieto teórie priamo overiť,“ uviedla.
Výsledky publikované v odbornom časopise Science Advances podľa vedcov naznačujú, že stredoveké kresťanské komunity vytvárali silné sociálne väzby aj mimo biologických rodín. Pri rozhodovaní o tom, kto bude pochovaný vedľa koho, mohli zohrávať významnú úlohu náboženská príslušnosť, členstvo v komunite či spoločenské postavenie.
