BERLÍN - Mnohí ľudia si počas dňa vedú vnútorné rozhovory alebo si nahlas komentujú vlastné myšlienky. Odborníci upozorňujú, že tento zvyk nemusí byť nič nezvyčajné a v niektorých situáciách môže dokonca pomáhať zvládať stres.
Hovoríte si občas nahlas, čo musíte urobiť? Pripomínate si úlohy, komentujete si vlastné chyby alebo sa povzbudzujete pred dôležitým stretnutím? Podľa psychológov ide o oveľa bežnejší jav, než si väčšina ľudí myslí.
Rozhovory so sebou samým totiž nemusia byť prejavom osamelosti ani psychických problémov. Naopak, môžu pomáhať organizovať myšlienky, zvládať emócie a udržiavať pozornosť. Upozorňuje na to portál Focus.de s odvolaním sa na odborný výskum.
Mozog si takto pomáha od detstva
Psychológovia označujú rozprávanie samých so sebou za prirodzený mechanizmus sebariadenia.
Deti si už od útleho veku pomocou reči usmerňujú svoje správanie a riešia úlohy. V dospelosti sa tento proces väčšinou odohráva vo vnútri mysle, no počas stresu alebo náročných situácií sa môže opäť prejaviť aj nahlas.
Najčastejšie sa to stáva pri činnostiach, ktoré si vyžadujú sústredenie alebo vyvolávajú silnejšie emócie.
Pomáha pri strese aj rozhodovaní
Výskum publikovaný v časopise Scientific Reports naznačuje, že vyslovenie vlastných pocitov môže zmierniť napätie a pomôcť človeku získať väčší odstup od problémov.
Zaujímavé je, že odborníci zaznamenali pozitívny efekt najmä v prípadoch, keď ľudia o sebe premýšľali v tretej osobe alebo používali vlastné meno.
Takýto spôsob vnútorného dialógu podľa vedcov vytvára psychologický odstup a môže uľahčiť racionálnejšie rozhodovanie.
Kedy sa rozprávame sami so sebou najčastejšie
Rozprávanie samých so sebou sa objavuje najmä počas bežných každodenných činností.
Ľudia si často vedú vnútorné rozhovory pri šoférovaní, varení, upratovaní alebo pri rutinnej práci. Mozog vtedy spracúva úlohy, plánuje budúce kroky alebo analyzuje predošlé udalosti.
Odborníci zdôrazňujú, že dôležitý nie je samotný fakt, že sa človek rozpráva sám so sebou, ale obsah týchto rozhovorov.
Ak si človek pomáha upokojiť sa, motivuje sa alebo sa pripravuje na náročnú situáciu, ide podľa psychológov o konštruktívny proces.
Výskum sledoval stovky ľudí
Autori štúdie monitorovali 208 účastníkov počas dvoch týždňov. Počas výskumu zaznamenali takmer 13-tisíc odpovedí týkajúcich sa viac než 20-tisíc každodenných situácií. Ukázalo sa, že v 61 percentách sledovaných prípadov ľudia viedli vnútorný dialóg sami so sebou.
Najčastejšie pritom používali prvú osobu, teda formulácie typu „ja“. Výrazne menej často sa prihovárali sami sebe vlastným menom alebo v druhej či tretej osobe.
Práve tento druh "samorozprávania" sa však často objavoval v momentoch sebahodnotenia, sebareflexie alebo pri snahe zvládnuť negatívne emócie.
Rozhoduje tón vnútorného hlasu
Podľa psychológa Joerna Kettlera nie je najdôležitejšie to, či sa človek so sebou rozpráva, ale akým spôsobom to robí.
Ľudia, ktorí sa k sebe správajú vo vnútorných rozhovoroch férovo a konštruktívne, si podľa neho ľahšie zachovávajú schopnosť riešiť problémy a konať.
Naopak, neustála sebakritika, zhadzovanie a negatívne hodnotenie môžu podporovať úzkosť, prehnané premýšľanie a psychické bloky.
Niekedy stačí zmeniť pár slov
Kettler upozorňuje, že človek nemusí za každú cenu myslieť pozitívne. Dôležitejšie je zmeniť spôsob, akým so sebou komunikuje. Namiesto vety „Mal by som to zvládnuť“ môže pomôcť formulácia „Práve sa to učím“. Výrok „To bolo odo mňa hlúpe“ možno nahradiť vetou „Nebolo to ideálne, ale dá sa to napraviť“.
A namiesto rezignovaného „Nikdy to nedokážem“ môže byť užitočnejšie povedať si „Zatiaľ neviem ako na to“.
Podľa odborníkov takéto drobné jazykové zmeny nemenia realitu, môžu však výrazne ovplyvniť spôsob, akým človek pristupuje k problémom a vlastným schopnostiam.
Mentálna odolnosť totiž podľa nich nespočíva v neustálom optimizme, ale v schopnosti pristupovať k sebe s pochopením a nestrácať sa v nekonečnom premýšľaní.
