LONDÝN - Po zmene liečby epilepsie upadla Nicola Hodgesová do kómy a lekári jej dávali len dvadsaťpercentnú šancu na prežitie. Skúsenosť blízka smrti však túto Britku veľmi zmenila. Napriek tomu sa nevzdáva a plánuje napísať knihu.
Tridsaťdvaročná žena z Veľkej Británie, ktorá upadla do kómy po zmene liečby epilepsie, tvrdí, že zažila to, čo je „na druhej strane života“. Nicola Hodgesová, ktorú priviezli do nemocnice William Harvey Hospital v Ashforde hovorí, že na druhej strane nie sú žiadne „perlové brány“. Podľa správy denníka Mirror bola napojená na 24-hodinovú dialýzu a upadla do kómy.
Jej rodina sa zhromaždila pri lôžku po tom, čo im lekári oznámili, že jej šance na prežitie sú veľmi nízke odhadované len na 20 percent. „Mojej rodine hovorili tie strašné slová, ktoré poznáme z medicínskych dokumentov, že lekári robia všetko, čo môžu. Všetci mi povedali, že ich to vydesilo na smrť a pochopili, aké vážne to bolo. Nečakali, že prežijem noc, ale našťastie som to zvládla. Rodinu upozornili, že ak sa prebudím, budem úplne iná. Toto nie je niečo, čo sa dá rýchlo prekonať,“ doplnila.
Svoju skúsenosť v kóme opísala ako zážitok blízky smrti, no nebol taký, ako si predstavovala alebo počula od iných. „Nebolo to ako v príbehoch, nevidela som žiadne biele brány. Nič som nevidela, len som cítila teplo a jantárové svetlo. Ale práve to mi dalo pocit, že po smrti predsa niečo musí byť a je to život alebo energia. Odtiaľ vznikla táto teória,“ vysvetlila Hodgesová. Keď sa nečakane prebudila z kómy, bola dezorientovaná a snažila sa pochopiť, čo zažila.
Jej zotavovanie však skomplikoval ďalší incident a o šesť mesiacov neskôr spadla na hlavu počas epileptického záchvatu. Pri páde utrpela štyri krvácania do mozgu. „Nebolo to niečo, čo by sa dalo napraviť zo dňa na deň. Jednoducho som sa zmenila. Najlepšie to viem opísať tak, že som mala pocit, akoby som mala hlavu v bavlne. Kedysi som bola rýchla, vtipná, duchaplná. Robila som veľa rôznych vecí a nikdy som nemala problém, ale potom som si zrazu nevedela spomenúť, aký je deň,“ povedala. Začala pociťovať pretrvávajúcu zmätenosť a rastúcu izoláciu.
Najviac ju desil pocit, že nemá kontrolu nad vlastnou mysľou, aj keď sa veľmi snažila. Dokonca aj rodinné oslavy sa pre ňu stali zdrojom úzkosti. Pri spoločných večeriach často sedávala pri stole s dospelými, ale cítila sa stratená a nedokázala vnímať rozhovory. To ju prinútilo cítiť sa nie hlúpo, ale bezmocne. Preto si radšej presadala k deťom, kde sa vedela zapojiť do debaty a cítila sa uvoľnenejšie, bez tlaku držať krok s rozhovormi dospelých.
Jej život aj naďalej poznačujú zdravotné problémy ako migrény, precitlivenosť na podnety a záchvaty. Kvôli bezpečnosti nemôže žiť sama, preto býva u rodičov vo Folkestone. Život jej ešte viac skomplikovali rôzne nehody. Pád zo schodov ju pripravil o sluch a nepočuje na jedno ucho a počas záchvatu v bazéne sa takmer utopila. Napriek tomu sa odmieta vzdať. Vytvorila si zoznam cieľov, ktoré chce splniť pred štyridsiatkou. Jej najväčšou ambíciou je napísať knihu, aj napriek výzvam, ktoré jej prinieslo poranenie mozgu.
