LONDÝN - Keď kriminalisti alebo aj laici skúmajú najbrutálnejšie vraždy v dejinách, tak záverom býva, že násilie zvyčajne páchajú muži. No existujú aj prípady, kedy nôž vytiahnu ženy a dostanú sa tým do centra pozornosti. Hoci je dnes takáto ženská brutalita zriedkavá, v ére Williama Shakespeara, teda v 16. a 17. storočí, bola ešte oveľa ojedinelejšou a o to čitateľsky príťažlivejšou.
Bývalá policajtka a v súčasnosti historička Blessin Adamsová vo svojej novej knihe Thou Savage Woman: Female Killers in Early Modern Britain poukazuje, že ženy v ranonovovekej Británii boli naozaj schopné spáchať hrozné činy, uviedol portál Daily Mail. Kniha dokumentuje prípady desivých vrážd, ktoré spáchali ženy, od zavraždenia násilných manželov až po zabitie krutých zamestnávateľov, pričom využíva svedectvá vtedajších očitých svedkov či súdne záznamy. A hoci sa tieto ženy často stávali obeťami násilia a zneužívania zo strany mužov, ich zločiny boli stále bez ľútosti trestané smrťou.
Prípad Alice Ardenovej
Alice Ardenová z Favershamu v grófstve Kent bola opísaná ako mladá, vysoká a príťažlivá. Bola manželkou neobľúbeného obchodníka Thomasa Ardena. V roku 1551 sa rozhodla svojho manžela zavraždiť, lebo mala pomer so sluhom svojho otca. Najskôr sa ho pokúsila otráviť. Keď plán zlyhal, spojila sa so susedom Johnom Greenom, ktorý mal s Ardenom spor o pozemok. Po viacerých nepodarených pokusoch Arden stále nezomrel, a tak na neho zaútočil nájomný vrah, ktorý ho najprv dusil handrou, potom ho Alicein milenec udrel veľmi ťažkou železnou žehličkou. Keď aj to zlyhalo, všetci útočníci vytiahli nože a Ardena dobodali. Alice napokon vrazila milencovu dýku do jeho tela a mŕtvolu vyniesli von do snehu.
Alice bola upálená na hranici pred obrovským davom po tom, ako bola uznaná vinnou z vraždy svojho manžela. Adamsová píše: „Pohlavie odsúdeného určovalo spôsob popravy: mužov obesili, ženy upálili na hranici. Hoci zákon mal platiť pre obe pohlavia, v praxi sa využíval na oveľa tvrdšie potrestanie žien. Ženské násilie bolo v spoločnosti, ktorá stavala na domácej stabilite, vnímané ako nebezpečná anomália,“ vysvetlila vo svojej knihe Adamsová a dodala, že mužské násilie sa považovalo za nevyhnutné na udržanie spoločenského poriadku, pokým to ženské bolo úchylkou, ktorú bolo potrebné vykoreniť.
Príbeh Elizabeth Caldwellovej
Táto žena v roku 1602 napiekla svojmu manželovi jeho obľúbené ovsené koláče a pridala mu do nich arzén. Jej muž Thomas však ponúkol koláče aj iným, čo spôsobilo viacero otráv a skon dieťaťa. Zatiaľ čo Thomas prežil, dcéra ich suseda zomrela v bolestiach. Caldwellová bola odsúdená na smrť.
Príbeh Margaret Fernseedovej
Majiteľka verejného domu pri londýnskom Toweri bola v roku 1607 obvinená z vraždy manžela, lebo neprejavila dostatok smútku po jeho smrti. Údajne mu vrazila nôž do hrdla, hoci neexistovali žiadne dôkazy, ktoré by toto tvrdenie podporovali. Margaret bola označená za „ohavnú“ cudzoložnicu a následne ju popravili.
Príbeh Elizabeth Husbandsovej
Elizabeth pochádzala z Ibstocku v grófstve Leicestershire a v roku 1684 ju odsúdili za vraždu manžela. Predtým však priznala, že zavraždila aj svoju matku, slúžku a odmietnutého nápadníka. Tvrdila, že ju na to naviedol zlý duch, ktorý sa ju snažil otráviť.
Hrôzostrašné tresty v Anglicku počas predošlej vlády Henricha VIII.
Za čias tohto vládára platil zákon z roku 1530, že za otravu človek zaplatil trestom „uvarenia na smrť“. Kuchár Richard Roose bol o rok neskôr popravený varením v kotle v londýnskom Smithfielde za pokus otráviť biskupa z Rochesteru. Tento barbarský zákon bol neskôr zrušený za vlády jeho syna Edwarda VI.
Prípad Leticie Wigingtonovej
Leticia Wigingtonová z londýnskeho Ratcliffe bola ďalšou zúfalou vrahyňou. Manžel ju opustil a ona snažila uživiť tri deti z mizerného platu krajčírky. Aby si finančne prilepšila, prijímala do učenia mladé dievčatá a ich rodičia jej za to platili. Jednou z učníc bola 13-ročná Elizabeth Houltonová, ktorú Leticiin nájomník, John Sadler, obvinil z krádeže. Ako uvádzajú súdne zápisy, Elizabeth bola vyzlečená donaha, ruky jej zviazali nad hlavou a na Leticiin príkaz ju Sadler bičoval viac než štyri hodiny, až jej tiekla krv. Leticia sa s tým však neuspokojila. Poslala po soľ a nasolila Elizabethine rany, aby ešte viac umocnila jej utrpenie. Týranie pokračovalo, až kým Elizabeth neomdlela. Následne trpela ešte tri dni, kým svojim zraneniam podľahla.
Leticiu Wigingtonovú okamžite zatkli. Na súde vinu zhodila na Sadlera, pričom pri svojej obhajobe tvrdila, že nechcela Elizabeth zabiť. Napriek tomu bola Wigingtonová uznaná vinnou a v roku 1681 popravená. Blessin Adamsová vysvetľuje, že verejné odsúdenie za smrť Elizabeth padlo najmä na Leticiu, hoci to nebola ona, kto fyzicky držal bič. „Leticia bola vnímaná ako hlavný vykonávateľ tejto strašnej vraždy, zatiaľ čo Johnova úloha bola zredukovaná na akéhosi bezduchého spolupáchateľa. Nezáležalo na tom, že práve John vyrobil bič a spôsobil smrteľné údery. Leticiina účasť na mučení a zabití mladej učnice bola považovaná za oveľa desivejšiu a znepokojujúcejšiu práve preto, že bola ženou,“ vysvetlila vo svojej knihe.
Prípad Mary Hobryovej
Francúzska pôrodná asistentka bola dlhodobo fyzicky týraná svojím manželom. V záchvate spravodlivého hnevu ho verejne označila za ničomníka, psa, opilca a zločinca. V roku 1688, keď už strácala rozum z utrpenia a zúfalstva, ho uškrtila, keď zaspal opitý. Následne jeho telo rozrezala a kúsky pohádzala do verejných latrín a na hnojiská. Po zatknutí Mary poprela vinu za vraždu so slovami: „Moja myseľ bola ubitá, svedomie poranené a celé moje srdce utopené v slzách.“ Na kolenách prosila Boha, aby jej odpustil hriechy za jej zločin a následne sa priznala. Napriek pokániu bola odsúdená za vraždu a upálená na hranici.
