UTAH – Keď sa dvadsaťšesťročný John Edward Jones v novembri 2009 vybral na výlet do slávnej jaskyne Nutty Putty v Utahu, nečakal, že sa stane mestskou legendou. Jeho telo zostalo visieť dole hlavou v desivo malej pukline.
Jaskyňa Nutty Putty, ktorá sa nachádza v Salt Lake City, bola dlhé roky známou turistickou atrakciou a všeobecne sa považovala za vhodnú jaskyňu pre začiatočníkov. Rýchlo sa preslávila svojím nezvyčajným útvarom plným úzkych, kľukatých chodieb, ktoré sa otvárajú do série obrovských podzemných jaskýň. Jednotlivé časti jaskyne boli označené podľa náročnosti, pričom názvy ako Rodný kanál, Plazenie po aorte, Skautský žeriav a Bludisko boli varovaním pre návštevníkov. „Bolo tam aj niekoľko väčších chodieb. Ľudia verili, že je to naozaj jednoduché, a preto tam všetci skauti a miestni obyvatelia chodili s baterkami, v sandáloch a podobne. Museli ste sa poriadne nadrieť, aby ste sa dostali do problémov,“ v rozhovore pre How Stuff Work povedal Richard Downey, pokladník a historik Timpanogos Grotto, ktorý kedysi spravoval prístup do Orechovej pustatiny.
V rokoch 1999 až 2004 v jaskyni uviazlo šesť ľudí, ktorých museli zachrániť. Hoci sa z Nutty Putty všetci dostali bezpečne von, úrad šerifa okresu Utah sa začal obávať bezpečnostných rizík a tiež toho, že ďalší incident bude mať fatálne následky. Preto bola jaskyňa v roku 2006 na tri roky uzavretá pre verejnosť. V tom čase zaviedli niekoľko bezpečnostných postupov vrátane uzamykania vchodu v noci a vytvorenia online rezervačného systému pre budúcich návštevníkov. Domnievali sa, že vďaka týmto úpravám bude jaskyňa bezpečnejšia, no mýlili sa.
Jediný omyl ho stál život
John Edward Jones, zbožný kresťan, študent medicíny a otec novorodenca, mal zdanlivo svet pri nohách. Narodil sa v početnej rodine a spolu so svojím bratom Joshom boli v detstve vášnivými jaskyniarmi. Bratia prišli do jaskyne Nutty Putty s deviatimi ďalšími priateľmi a príbuznými s rôznym stupňom skúseností – na jaskyniarske pomery pomerne veľká skupina. V jaskyni sa nachádzala aj Johnova manželka Emily. Po príchode sa skupina čoskoro rozdelila na dve skupiny, pričom deti a menej skúsení dospelí skúmali jednoduchšie časti jaskyne, zatiaľ čo skúsení jaskyniari išli hlbšie. Práve tu sa začali diať problémy.
Počas prvej hodiny výletu sa zdalo, že sa bratom Jonesovcom darí – preskúmali najväčšiu časť jaskyne, prezývanú „Veľká šmýkačka“, a chceli sa vydať ešte hlbšie. John navrhol, aby preskúmali časť jaskyne známu ako „Rodný kanál“. Mimoriadne náročná trasa nahŕňala pretláčanie sa cez dlhú, úzku chodbu, ktorá sa nakoniec otvorila do veľkého jaskynného priestoru. Prvýkrát o tejto trase počul ako malý chlapec a už roky ju túžil preskúmať; nehľadiac na to, ako medzitým fyzicky vyrástol. Dvojica objavila mimoriadne tesný otvor v stenách, o ktorom sa mylne domnievala, že je vchod do Rodného kanála. Vliezla do malého otvoru. John išiel prvý; krútil sa hlbšie a hlbšie do úzkej chodby v domnienke, že sa čoskoro rozšíri a otvorí do veľkej jaskyne. Bratia však nevedeli, že vôbec nie sú v Rodnom kanáli.
Uviazol v štrbine menšej ako otvor od práčky
Omylom zle odbočili a zamierili do nezmapovanej časti jaskyne. John sa stále tlačil ďalej do tunela, ktorý nemal žiadny koncový bod a vtlačil sa do pukliny bez možnosti otočiť sa. Nakoniec narazil na puklinu v skale, ktorá pred ním klesala takmer kolmo nadol a o ktorej si myslel, že sa otvára do jaskyne. John sa rozhodol ísť ďalej. Posunul trup cez okraj skaly a zišiel do 10 centimetrov širokej pukliny. Pokusy o vyslobodenie spôsobili len to, že John skĺzol hlbšie do diery a čoskoro sa ocitol uväznený dolu hlavou, s rukami pritlačenými k hrudi, v trhline, ktorá merala len 25x46 centimetrov – menšia ako vstup do práčky s predným plnením. V tejto chvíli mohol len čakať a modliť sa.
Na pomoc pribehli záchranári
Ako prvý ho našiel brat Josh. Plazil sa dopredu trhlinou len pár centimetrov za bratom a žalúdok sa mu naplnil hrôzou, keď uvidel Johnove nohy trčiace z malej diery, ktorá ho pohltila. „Keď som videl jeho nohy a ako ho pohltila skala, vedel som, že je to vážne,“ Josh povedal pre denník Salt Lake Tribune. „Bolo to naozaj vážne,“ dodal. Josh sa pokúsil vytiahnuť brata z diery, ale podarilo sa mu ho len trochu zdvihnúť. Len čo Johna pustil, skĺzol späť do štrbiny. Josh opustil brata a vydal sa späť na povrch hľadať pomoc, pričom čoskoro prilákal veľký zástup dobrovoľníkov a profesionálov. Prvá osoba, ktorá prišla na miesto, bola Susie – dobrovoľníčka miestnej záchrannej služby.
Susie priviazala Johnovi okolo nôh lano a pokúsila sa ho sama vytiahnuť, ale kvôli tesnému uhlu a úzkej jaskyni nebolo možné manévrovať s jeho telom von zo štrbiny, v ktorej uviazol. Namiesto toho sa v nasledujúcich hodinách odohrala intenzívna mozgová porada všetkých členov záchrannej skupiny, ktorí vyskúšali všetky možné metódy na vyslobodenie Johna z jeho podzemného väzenia. Okrem jeho vytiahnutia sa pokúšali aj o mazanie stien a odvŕtavanie kusov skaly v blízkosti Johna, ale tvrdý materiál a nepríjemná poloha spôsobili, že vŕtanie bolo pomalé a bolestivé.
Svetlo na konci tunela
Nakoniec tím vymyslel plán, ako Johna vytiahnuť do bezpečia pomocou zložitého systému lán a kladiek, ktoré mu pripevnia okolo nôh. Kvôli úzkej jaskyni trvalo inštalovanie systému niekoľko hodín. Napriek tomu, že bol vonku veľký tím záchranárov, dobrovoľníkov, záchranných zložiek a záchranársky vrtuľník, k Johnovi sa mohol dostať priamo len jeden človek naraz. John medzitým začal zápasiť. Keďže už dlho trčal hore nohami, začal mať problémy s dýchaním a jeho srdce bilo dvakrát rýchlejšie, aby proti gravitácii vytlačilo nepretržitý tok krvi z mozgu. Napriek tomu sa zdalo, že kladkový systém fungoval a Johna sa podarí vyslobodiť. Dokázal komunikovať so svojou manželkou prostredníctvom obojsmernej vysielačky, ktorú mu priniesli. V jednom momente ho dokonca vyzdvihli dostatočne vysoko, aby nadviazal očný kontakt so záchrancom, ktorý bol najbližšie pri ňom.
John mal červené oči a vyzeral unavene, ale inak mal na tvári úsmev. Tím sa rozhodol urobiť si krátku prestávku, aby načerpal sily pred záverečným výkonom. John bol takmer vyčerpaný. Keď sa však štvrtýkrát a naposledy chytili lana, stalo sa niečo katastrofálne. Zrazu celý tím spadol dozadu a lano sa im uvoľnilo v rukách. Najbližší záchranca pocítil, ako ho niečo tvrdé udrelo do tváre, a na chvíľu od nárazu stratil vedomie. V poslednej chvíli sa jedna z kladiek pod náporom zrútila a odletela zo steny, čím Johna poslala späť do trhliny – ešte hlbšie ako predtým. V tomto momente bola všetka nádej stratená. Jeden zo záchranárov sa pokúsil znovu vstúpiť do tunela, aby vyvŕtal nový otvor a priviazal Johnovi okolo nôh nové lano, ale sám takmer uviazol a musel sa z jaskyne vyplaziť.
Dvadsaťpäť hodín hrôzy
Samotný John už tiež nereagoval. V tomto momente bol uväznený viac ako 25 hodín v jaskyni a jeho telo sa začalo podlamovať od stresu a námahy. Lekárom sa k nemu nakoniec podarilo dostať 25. novembra, no skonštatovali už iba smrť. Príčinou bola zástava srdca a udusenie. Jeho manželka Emily, ktorá bola stále vonku, odmietla nechať telo svojho manžela uviaznuté v jaskyni a miestny šerif ju ubezpečil, že ho nájdu. Ale aj po jeho smrti bolo príliš nebezpečné vytiahnuť jeho telo.
Vchod, v ktorom bol uväznený, zavalili riadenými výbušninami. Podľa Downeyho mnohí dobrovoľní záchranári boli z tejto skúsenosti tak traumatizovaní, že niektorí z nich už nikdy nevstúpili do jaskyne. Keď už bolo jasné, že Johnove pozostatky nemožno z jaskyne bezpečne vyniesť, Nutty Putty bola natrvalo uzavretá a Johnova rodina dala na jeho pamiatku umiestniť na vchod do jaskyne pamätnú tabuľu.
