RÍM - Teror nás donúti zatvárať sa doma, pretože sme vybavení akýmsi psychobiologickým softvérom, ktorý hral kľúčovú úlohu v našej evolúcii, píše taliansky denník Corriere della Sera.
Po Bruseli, Paríži, Londýne, Madride i po New Yorku. Strach je starobylým sprievodcom človeka. "Je to obranný mechanizmus, ktorý sa vyvíjal preto, aby chránil živé tvory pred nebezpečenstvom," uvádzajú vedci Jeasok Kim z USA a Min Hwan-čung z Južnej Kórey. "Strach z niektorých stimulov je vrodený, napríklad silný hluk vyvoláva strach u novorodencov, ale strach môže byť aj získaný rôznymi stimulmi, ktoré vedú živé tvory k tomu, aby reagovali zodpovedajúcim spôsobom na nové situácie alebo zmeny," dodávajú. Strach je teda užitočný ako u zvierat, tak u ľudí práve preto, že pomáha rozoznávať nebezpečenstvo vyvarovať sa ho. Keby naši predkovia nemali strach a neostávali v prípade potreby v jaskyni, neboli by sme tu ani my.
Neurofyziologický mechanizmus, ktorý vyvoláva strach, je veľmi účinný, ale potrebuje neustálu podporu pamäťových funkcií, pretože spomienka na situáciu, ktorá strach vyvolala, slabne a strach stráca na svojej sile. Ak chce nejaký druh prežiť, musí sa učiť strachu, ale takisto ho musí vedieť ovládať. Neboli by sme tu, keby naši predkovia nevyšli v pravú chvíľu z jaskyne, aby si obstarali potravu potrebnú na prežitie a reprodukciu. Na prekonávanie strachu slúži schopnosť sebakontroly a programovania, ktorú má človek vďaka najvyvinutejším oblastiam mozgu, ako je frontálna oblasť.
Udalosti poslednej doby, ako opakujúce sa teroristické útoky, nepochybne predstavujú opakujúci sa stimul, ktorý je schopný pôsobiť na mozgové štruktúry, ako je amygdala alebo hipokampus, ktoré modulujú učenie sa strachu prostredníctvom usmerňovania pamäte, alebo mediálne časti prefrontálnej kôry, ktorá hrá rolu v učení sa strachu, ale ešte viac v jeho prekonávaní. Teraz sa teda stretávame s udalosťami, ktoré by nás potenciálne mali nadlho zatvoriť v domovoch. Ale námestia sú plné. Je to tak preto, lebo náš mozog dokáže rozlišovať. Podľa izraelsko-amerického psychológa Daniela Kahnemana, držiteľa Nobelovej ceny za ekonómiu a autora knihy Myslenie, rýchle a pomalé, má naša myseľ schopnosť konfrontovať sa s malými nebezpečenstvami - máme tendenciu ich buď ingorovať alebo im prikladať prílišnú váhu. Takmer nikdy sa nám nepodarí držať sa niekde uprostred. "V dnešnom svete sú teroristi najväčšími realizátormi fenoménu definovaného ako availability cascade," uvádza.
Ide o jav, ktorým sa strašná udalosť, pre jedinca však málo pravdepodobná, stáva prostredníctvom médiá tým, o čom všetci hovoria a nakoniec vyvoláva z hľadiska pravdepodobnosti nereálny strach. Okrem hrozivých výnimiek, ako bol 11. september, je počet obetí teroristických útokov veľmi nízky v porovnaní s inými príčinami smrti. Aj v krajinách, ako je Izrael, sa takmer nikdy týždenný počet obetí nepriblíži počtu obetí autonehôd. Podľa Kanhemana sa terorizmus zameriava na to, čomu vo svojej teórii hovorí systém jedného fungovania mysle, ktorý nám umožňuje dávať bezprostredné odpovede na jednoduché problémy, šoférovať na dobre známej diaľnici. V praxi to je automaticky pilot mysle.
Keď sa objaví nebezpečenstvo, systém 1 povolá systém 2, ktorý uvádza do činnosti schopnosť kritiky a vyhodnocovania. Aby sme mohli ovládať zodpovedajúcim spôsobom vlastnú reakciu na teroristický útok, musíme prekonať počiatočnú reakciu riadenú systémom 1 a nechať pôsobiť systém 2. Ľudia, ktorí aj po teroristickom útoku plnia námestia, prekonali inštinktívnu reakciu strachu. Vykonali kritickú operáciu, ktorá nijako neznižuje emotívnu reakciu na bolesť, ale pripája k nej niečo navyše - odhodlanie neustúpiť a aj schopnosť si uvedomiť, že teroristické útoky majú za cieľ rozsievať strach prostredníctvom médiá. To však nesmie oslabovať ostražitosť. A to nielen človeka z ulice, ale aj politikov. Ako pripomína Kahneman, strach, hoci iracionálny, nesmú politici ignorovať. Či už je strach racionálny alebo nie, je bolestný a oslabuje a politici majú povinnosť ochrániť verejnosť pred strachom, nielen pred reálnym nebezpečenstvom.
