VIEDEŇ - Rakúsky prezident Heinz Fischer dnes podľa agentúry APA označil československé povojnové dekréty bývalého prezidenta Eduarda Beneša ako "ťažké bezprávie", ktoré by ostatné členské štáty EÚ nemali legalizovať.
"Skutočnosť, že český prezident Václav Klaus si pre svoj podpis Lisabonskej zmluvy dal ako podmienku, že európska charta ľudských práv sa na dekréty nevzťahuje, nemá v skutočnosti žiadny vplyv," cituje agentúra APA z Fischerovho pozdravného posolstva Sudetonemeckému krajanskému združeniu v Rakúsku (SLO) .
Sociálny demokrat Fischer (s pozastaveným členstvom) sa vo voľbách hlavy štátu budúci mesiac opäť uchádza o funkciu prezidenta. Jeho vyhliadky na znovuzvolenie sú veľmi nádejné.
"Ako rakúsky prezident budem aj naďalej usilovať o to, aby boli spracované temné stránky našich dejín a zasadzovať sa, aby ľudské práva boli rešpektované a dodržiavané tak v našej krajine, ako aj za jej hranicami," uvádza Fischer. "V Európskej únii sú šance na to podstatne vyššie ako v Európe 20. storočia," dodal.
Fischer svoje posolstvo landsmanšaftu adresoval pri príležitosti udalostí z 4. marca 1919, kedy sa sudetskí Nemci snažili demonštráciami vynútiť odtrhnutie pohraničných oblastí od vznikajúceho Československa. Streľba vojska na davy v Karlových Varoch, Kadani, Šternberku, Chebe a Stříbre si vtedy vyžiadala 54 životov.
"Všetci vieme o tragických udalostiach zo 4. marca 1919, rovnako ako o rokoch hrôzovlády nacizmu medzi rokmi 1938 a 1945, ktoré okrem iného viedli k rozbitiu vtedajšieho Československa a priniesli so sebou nenávisť, násilie, prenasledovanie, deportácie a vyhnanie. Vtedajšie udalosti zanechali hlboké a bolestné stopy, a nasledovalo ťažké hľadanie nového začiatku, dôvery a mierového spolužitia. Verím, že my - aj ako politici - sa v zásade ešte učíme ako odstraňovať priepasti minulosti a osvietene prispievať k tomu, aby sa chyby minulosti už neopakovali alebo boli prekonané. Konflikty a rozpory nesmieme zamlčovať alebo prikrášľovať. Nesmieme ale taktiež zostať stáť v našich snahách prekonávať protiklady minulosti a vzájomne sa zbližovať," uzavrel v posolstve rakúsky prezident.
Na jeho vyjadrenie vzápätí reagovala národovecky populistická Slobodná strana Rakúska (FPÖ), podľa ktorej sa Fischer pred aprílovymi voľbami snaží získať výhodu voči protikandidátke za FPÖ Barbare Rosenkranzovej.
"Ak Fischer myslí svoje slová vážne, vyzývam ho, aby prešiel od slov k činom a vyvinul tlak na svojho českého partnera Václava Klausa, ktorý je stále veľkým obhajcom protiprávnych dekrétov," vyhlásila podľa APA poslankyňa za FPÖ Anneliese Kitzmüllerová. Odmietla tiež Fischerove tvrdenia, že výnimka sa na dekréty nemôže vzťahovať, a zdôraznila, že Rosenkranzová "sa bude vždy a všade bezpodmienečne zasadzovať za odsúdenie a zrušenie dekrétov a za odškodnenie obetí vyhnania". "Fischerova sociálna demokracia" podľa nej pokračuje v stratégii dvojitej tváre, keď v Bruseli proti dekrétom nezdvihne hlas a doma v Rakúsku o nich hovorí ako o "normách bezprávia".
K otázke takzvaných Benešových dekrétov sa Fischer otvorene vyjadroval pred vstupom Česka do Európskej únie, keď odmietal túto tému ako dokonca príčinu prípadného veta pri vstupe ČR do EÚ. Avšak už vtedy tvrdil, že "určité slová alebo gestá by v tejto oblasti urobili svoje". Za "hodnotný text" v tejto súvislosti označil v roku 2002 česko-nemeckú deklaráciu z roku 1997. Prijatie podobného vyhlásenia by si vraj vedel predstaviť aj medzi Prahou a Viedňou, proces však nesmie vykonávať pod tlakom, povedal vtedy Fischer.
V máji 2002 ešte ako predseda dolnej komory rakúskeho parlamentu v rozhovore pre Právo Fischer vyhlásil, že je pripravený uznať, že otázku dekrétov nemožno posudzovať bez toho, aby sa brali do úvahy udalosti, ktoré im predchádzali. Na to sa podľa neho nesmie zabúdať. "Na druhej strane je potrebné otvorene a poctivo priznať, že aj po skončení vojny sa mnohým ľuďom stalo bezprávie, prišli o život alebo boli zranení," dodal Fischer.
Dekréty československého prezidenta republiky, označované tiež ako Benešove dekréty, po druhej svetovej vojne upravovali v Československu okrem iného vyvlastnenie majetku časti nemeckého obyvateľstva. Vysídlenecké zväzy sa označujú za "právny podklad na vyhnanie", hoci vysídlenia ako také tieto dokumenty neriešia, ba dokonca ani nespomínajú.
