BRATISLAVA - Gizka Oňová nie je študovaný psychológ, svojou empatiou, otvorenosťou a jasným názorom však dokáže pomôcť mnohým ľuďom. Slová 25 rokov po krádeži jej šperkov ju však odrovnali...
Sila rodiny a súdržnosť je pre Gizku Oňovú alfou a omegou života. Veď kto by nepoznal najznámejšiu (nielen) televíznu svokru, ktorá dokáže vniesť iný pohľad na vzťahové problémy? Ona sama má 3 deti, 5 vnúčat a 1 pravnúča, ktoré prinieslo do rodiny obrovskú radosť. Priznáva však, že aj ona urobila množstvo chýb, o ktorých dokáže priamočiaro hovoriť. Do života druhých sa však nepletie násilne, iba ak ju niekto požiada o radu. A to sa týka aj jej vlastných detí.
Keď človeku pribudnú roky, vtedy väčšinou ľudia hodnotia - čo keby som bola to alebo ono urobila inak, čo keby… „Samozrejme, veľmi veľa vecí už nemôžeme napraviť, ale je presne toľko vecí, ktoré môžeme - a práve tu a hneď teraz,“ vraví Gizka. „Keď vás niečo mrzí, keď často myslíte na situácie - niečo som zlé urobila, niekoho som urazila, mohla som sa ospravedlniť... Prekonajte sa a povedzte, prepáč, neurobila som to vtedy dobre, odpusť mi,“ nabáda Gizka ľudí k tomu, aby začali používať čarovné slovíčka typu prosím, prepáč, ospravedlňujem sa. A zároveň vyzýva: „Nesúďme ľudí, lebo nevieme, ako ich osud zahnal do kúta.“
Aj ona sama si totiž spomína na istý "okamih pravdy". Bolo to už dávno, keď spievala na koncerte mimo Bratislavy: „Raz na jednom vystúpení som si tam zabudla šperky. Nie bižutériu, ale šperky. Bolo to 25 rokov dozadu. Ani nebudem spomínať umelcov, s ktorými som tam bola. Boli to veľmi známi, už len jeden z nich žije, ostatní už nie. Zabudla som si šperky skutočne zlaté a bolo ich dosť,“ začína svoje rozprávanie. „Prišla som domov a zistila som, že ich nemám.“ V šoku neskoro večer telefonovala, nejaká pani zdvihla telefón a dohodli sa, že na druhý deň si Gizka príde po šperky, aj keď to bolo sto kilometrov od Bratislavy. Avšak keď sa objavila na "mieste činu", riaditeľka skoro odpadla od prekvapenia, čo tam robí. Gizka jej objasnila situáciu so zabudnutými šperkami, večerným telefonátom, ibaže – po šperkoch ani stopy!
Riaditeľka bola presvedčená, že to musí byť nejaký omyl, že sa dovolala niekam inam, veď kto by tu bol v noci… „Takto vám poviem, ja tu mám dve upratovačky, ale za obidve by som dala ruku do ohňa.“ Povedala to tak vážne, že Gizka ostala až vystrašená: „Ešte ja som sa cítila byť vinná. Namiesto toho, aby som to nahlásila polícii, odišla som s dlhým nosom domov,“ priznala sa Gizka s tým, že na všetko radšej rýchlo zabudla.
Prešlo 25 rokov. Gizka opäť spievala na koncerte a jedna pani jej ukazovala, že sa s ňou chce po koncerte rozprávať. Bola to bývalá riaditeľka kultúrneho domu, ktorá Gizku vyhľadala: „Moja upratovačka bola veľmi chorá, umierala, zavolala si ma k sebe a povedala mi - prosím ťa, nájdi pani Gizku. A popros ju, aby mi odpustila, lebo ja som jej zobrala tie zlaté veci. Ja som bola v tak hroznej situácii, že som v tých šperkoch videla riešenie... ale sama som sa vytrestala, lebo 25 rokov ma to bolelo…“ zneli slová o tom, ako veľmi to tú ženu ťažilo a ako ťažko sa jej umieralo.
Samozrejme, že jej Gizka odpustila: „Keby mi to bola vtedy povedala, aj by som jej dala peniaze, ako sa poznám,“ povedala súcitne Gizka s vedomím, že niekedy sa človek nechtiac dostane do neľútostnej situácie, z ktorej nevie nájsť východisko. „Buďme opatrní, neodsudzujme, kým nevieme…“ hovorí Gizka a zdôrazňuje: „Ak máte pocit, že by ste mali niekomu poďakovať, ospravedlniť sa, povedať mu, že ho máte radi, urobte to. Neodkladajte to. Urobte to, kým máte tú vzácnu možnosť,“ odkázala ľuďom. Lebo neskôr to už nemusia stihnúť...
