Michal David: Prečo si zmenil meno, o dieťati s fanúšičkou a nevďačných mladých umelcoch

Momentálne chystáte niekoľko projektov, ktoré budú vašich fanúšikov určite zaujímať. Na čo sa teda môžu v najbližšom čase tešiť?

Momentálne sa chystáme na festival, ktorý bude v Starej Ľubovni. Pripravil som si tam iný formát svojej prezentácie než ten, na aký sú ľudia u mňa zvyknutí. Nebudem s kapelou, je to ako one man show a budem mať vlastný recitál. Nebude to taká festivalová klasika, skôr komornejšie. Som teda zvedavý, ako to ľudia príjmu. Hovorím si ale, že takáto vec ešte nebola, tak to bude možno zaujímavé. V novembri chystáme koncert k narodeninám Heleny Vondráčkovej. Na Slovensku ale, bohužiaľ, nebudem. Ukážem sa len v O2 aréne v Prahe. Som však toho súčasťou, veď Helene som napísal pieseň Dlouhá noc a veľa ďalších. V Prahe bude v novembri zaujímavý internacionálny koncert, kde bude trebárs Opus či Dj Denario, takže si myslím, že priaznivci 80. rokov si prídu na svoje. A samozrejme, nejaké festivaly, firemné večierky... Myslím, že to už človeku celkom stačí (smiech).

V dnešnej dobe sa mladí interpreti medzi sebou často predháňajú a vzájomne urážajú. Ako to funguje medzi vami a vašimi kolegami?

Mám krásny vzťah s Karlom Gottom. My sme dokonca obaja narodení v rovnaký deň, 14. júla. Občas spolu aj oslavujeme. Dlhé roky spolupracujem aj s Helenou, s Luckou Bílou som mal nedávno besedu s asi 300 divákmi. Bolo to krásne, také komorné. Rád spolupracujem s českými aj slovenskými interpretmi a dúfam, že to bude aj naďalej pretrvávať. Je jasné, že všetci máme svoje projekty, takže sa to nepodarí vždy, ale hovorím si, že už by to chcelo aj nejaký dobrý česko-slovenský duet. Ten tu totiž už dlho nebol. S mojimi kolegami, trebárs s Karlom alebo Daliborom Jandom a tak ďalej, sme nikdy nepociťovali nijakú rivalitu. Určite tam bola zdravá konkurencia, ale nikdy nie rivalita. Nestalo sa, že by sme sa nezdravili alebo neznášali. K čomu je niečo také dobré?

Málokto vie, že Michal David nie je Vaše skutočné meno...

To už je dávno, z doby 80. rokov. Keď som nastúpil do Krokov, bol som len pianista a volal som sa Vladimír Štancl. Doprevádzal som vtedy Věru Kratochvílovú. Keď som mal 20, priniesol som novú pieseň „Chtěl bych žít tak, jak se má“ Frantovi Janečkovi na vypočutie, dali sme to do rádií a za dva alebo tri týždne sa stala hitom. Lenže vtedy ešte nikto nepoznal moje meno a tým pádom sme vymýšľali, ako to skĺbiť. Pod menom Michal David som už vystupovali v zahraničí. V Rusku, Poľsku či Nemecku, kde sme často vystupovali, ma už pod týmto menom trochu poznali. Rozhodli sme sa teda, že tento pseudonym použijeme aj pre Česko-Slovensko. Nechal som sa na matrike rovno premenovať a odvtedy som Michal David.

Prečo ste sa rozhodli oficiálne premenovať? Nemala Vaša rodina problém si na nové meno zvyknúť?

Vladimír Štancl bolo totiž ťažko vysloviteľné meno, nebolo to zapamätateľné, a tak to nebolo vhodné umelecké meno. Hlavne v zahraničí to bolo nepríjemné, ľudia to všelijako komolili. Pre Michala som sa rozhodol preto, že mám sestru Michaelu... a David, lebo David a Goliáš... a ja som teda ten menší, však áno (smiech). Moja rodina, teda mama, sestra a tak ďalej, ma volajú Vláďo, ale pre rodinu manželky už som Michal. Je to síce rozdielne, ale nevadí mi to, som zvyknutý na obe mená.

Patríte medzi veľmi vyťažených umelcov. Ako to zvláda vaša rodina?

Žijeme stále spolu, akurát dcéra študuje na Oxforde magistra. Teraz má posledný semester, v októbri bude mať diplomku a, samozrejme, pôjdeme tam na promócie. Veľmi sa teším, Oxford je skvelá škola, veľmi prestížna, takže dúfam, že jej to v živote pomôže. Vnuk teraz oslávil sedem rokov, urobili sme mu narodeninovú párty, kde bolo asi 40 detí. Vybavili sme mu teda veľký skákací hrad, hrozne sa mu to páčilo. Dokonca tam mali animátorov a kúzelníka. S rodinou je všetko úplne v pohode. Veľmi ma podporujú, vedia, že toto nie je jednoduchá práca. Stále som preč alebo v štúdiu, pripravujem nový projekt, veľký muzikál. Bude to pokračovanie Troch mušketierov, teda Muž so železnou maskou. Píšeme pesničky, už máme hotové prvé dejstvo. Trvá to už asi pol roka a trvá to stále, musíme to ale stihnúť do konca júla, keďže prvého novembra máme premiéru. Moju vyťaženosť však rodina plne rešpektuje.

Manželka je teda vašou oporou. Prešli ste si počas vzťahu aj cez nejaké krízy?

Tak to viete, že sme mali krízy. To ale, podľa mňa, patrí ku každému manželstvu. Nemyslím si, že vôbec existuje také, kde by žiadna nebola. Sme spolu 33 rokov a myslím si, že sme voči sebe tolerantní. Jeden druhého si vážime, máme voči sebe veľkú  úctu a práve to sú veci, vďaka ktorým nám to tak dobre funguje. Sú manželstvá, kde sa ľudia veľmi hádajú, nadávajú si, používajú vulgarizmy... Takto to u nás nechodí a verím, že ani nebude.

Keď sme pri tej rodine, ako by ste sám seba popísali v úlohe otca?

Myslím, že som dosť tolerantný otec. Nikdy sme problémy neriešili, dajme tomu, nejakými fyzickými trestami. Práve naopak, vždy sme sa snažili skôr dohovoriť. Sadnúť si s deťmi, porozprávať sa, prebrať to, vysvetliť im, prečo by sa toto a toto robiť nemalo. Som skôr pre tú nenásilnú výchovnú formu a radšej si všetko vysvetliť. Neviem, či je to dobrý prístup alebo zlý, ale dúfam, že som dcéru vychoval dobre. Mám aj nemanželského syna, ktorý má dnes 35 rokov a myslím si, že sú to perfektné deti, rozumieme si, máme s nimi výborné vzťahy. A tak je to správne.

Nemanželského syna sa vám podarilo splodiť s fanúšičkou. Vyzerá to tak, že ste si v mladosti prešli celkom búrlivým obdobím.

Tak tým, že to bolo ešte predtým, ako som sa zoznámil s manželkou, tak nám to vo vzťahu nijako neprekážalo. Ja som o tom manželke povedal hneď, ako sme sa zoznámili. Peter mal už vtedy tri roky, takže ona vedela, do čoho ide. Manželka je veľmi chápajúci a inteligentný človek a pochopila, že je to moja krv a člen rodiny. S Petrom sa stretávame stále, máme výborný vzťah. Tiež bol aj na spomínanej oslave nášho vnuka Sebíka. Sme spätí. V mladosti som bol určite diskotékový typ, dokonca sme po nich chodili aj s manželkou. To bola taká doba, viete... Boli sme mladí, nesedeli sme doma. Ale napríklad drogy nás úplne obišli. Už vtedy sa k nim dalo dostať, ale nás nikdy nejako nelákali, nepodporovali sme to. Ale pohárik sme si dali (smiech). Radi sme sa chodili baviť, tancovať, tie 80-ky k tomu patrili (smiech).

Ako ste sa vlastne s manželkou zoznámili?

To bolo celkom vtipné. Ona bola tenistka, veľmi dobrá a perspektívna, hrala za „nároďák“, takže viac-menej nebola v Československu celý rok. Chodila do Austrálie, Ameriky... stále niekde takto kmitala medzi svetadielmi. Nepoznala teda ani českú hudbu. Keď sme sa náhodou zoznámili v jednej reštaurácii, predstavil som sa jej a ona mi hovorí – A čo robíš? (smiech). Toto mi prišlo dosť divné, keďže som už v tej dobe bol dosť slávny. Tak jej hovorím, veď ja som spevák! Michal David! A ona, že – Sa nehnevaj, ale ja ťa nepoznám, ja českú muziku moc nepočúvam. Ja som sa jej potom pýtal, čo robí ona. Povedala, že je tenistka. A ja že – tak to tiež nepoznám (smiech). A tak sme sa zoznámili. A to bolo práve to, čo mi na nej najviac imponovalo. Všetky dievčatá sa so mnou vtedy nejakým spôsobom chceli zoznámiť a podobne, ale išlo im o to, že som Michal David. A pri mojej manželke to tak vôbec nebolo.

Keď si konečne nájdete chvíľku pre seba, ako trávite svoj voľný čas?

Určite s rodinou, vnukom. Ak mám čas, idem si zahrať tenis, to je asi taká jediná športová záležitosť, ktorá ma baví. Rád si pustím aj film. Mám veľmi rád tie historické, takže keď mám chvíľku, pustím si DVD a snažím sa relaxovať. Viem vypnúť, ak mám voľný čas, nevenujem sa práci. Keď robím veľký projekt, ako tento muzikál, je to tak náročné, že potom človek nemá chuť sa hudbe venovať možno niekedy až niekoľko mesiacov. Ten projekt treba promovať, kontrolovať, chodiť na skúšky a tak ďalej... Čiže určite nepatrím k ľuďom, ktorí by čas práci venovali ešte aj po nej počas svojho voľna. Treba vedieť vypnúť a treba vedieť kedy. Ten organizmus to skrátka potrebuje.

Zobraziť galériu (4)

Na svojom konte máte nespočetne veľa autorských piesní, albumov či muzikálov. Dokážete medzi nimi nájsť aj nejakú srdcovú záležitosť?

Beriem to ako profesiu. Keď niečo veľké vytvorím, idem sa venovať niečomu ďalšiemu, čiže sa vyložene na niečo konkrétne neupínam. Za srdcovku by sa ale určite dal označiť muzikál Kleopatra, ktorý bol mojím prvým muzikálom. Čo sa týka pesničiek, asi sú to tie najväčšie hity ako Nonstop, Discopříběh, Pár přátel, Každý mi tě lásko závidí... To sú piesne, ktoré musím spievať všade, kde som. Teraz mám ale takú novú víziu. Rozpustil som starú kapelu a budem skladať novú. Chcem urobiť také open-air turné, chodiť po zámkoch či amfiteátroch, už aj s novou kapelou. Snažím sa stále vymýšľať nové formáty a aranžmány pesničiek, aby som nezostal stáť na jednom mieste. Stále treba hľadať niečo nové. Aj v tých piesňach, ktoré sú už chronicky známe.

Veľa umelcov, ktorí sú na scéne len pár mesiacov, vyhlasuje, že vyhoreli a nedokážu sa svojmu povolaniu ďalej venovať. Napadlo vám niekedy, že by ste ukončili kariéru?

Ja mám výhodu v tom, že som autor, producent, vytváram muzikály, píšem ich... Nie som typický spevák, ktorý je na speve závislý a čaká na to, kým sa mu dá nejaká pieseň. Robím si ich sám. Moje povolanie je variabilné. Keď robím jedno a cítim, že tam začína byť nejaká ponorka, prepnem sa na inú vec. Možno, ak by som sa venoval celý život len spevu, k tomu vyhoreniu príde. Ale to, našťastie, nie je môj prípad.

Mávate vôbec ešte pri vystupovaní trému?

Nie (smiech). Mával som, keď som bol mladý a začínal s Janou Kratochvílovou. Pokazil som, čo sa dalo (smiech). To si dodnes pamätám. Hral som zlé harmónie v piesňach, sóla tam, kde som nemal. Bol som taký nervózny... ale potom som sa toho nejako zbavil a trému nemám už asi od dvadsiatky, keď som začal sám spievať. Tých ľudí pod pódiom treba brať ako súčasť svojho povolania, toho, čo robíte. Tým pádom to beriete ako samozrejmosť. Veľa ľudí za mnou príde, či by sa so mnou nemohli vyfotiť, či mi to nevadí. Ja vždy hovorím, že je horšie, ak sa so spevákom niekto fotiť nechce (smiech). To je ten prípad, kedy by mal človek byť pokorný a vďačný za to, že tí ľudia za ním vôbec prídu a že s ním byť chcú. Ja nikdy nikoho neodmietnem, je to pre mňa skôr česť. Treba v tom hľadať skôr pozitívum a to, bohužiaľ, niektorí z našej branže nerobia. A myslím si, že je to zle. Musia si uvedomiť, že tí ľudia ich majú radi a je to pre nich vždy zážitok sa s nimi stretnúť, odfotiť sa... Mali by im to umožniť. Čo ak ich ďalších 10, 15 rokov nikde neuvidia, nedokážu sa k nim dostať?

Takže nesúhlasíte s umelcami, ktorí fanúšikom bránia v kontakte?

Nie je to dobre. Predsa tí fanúšikovia vás majú radi a v zásade by ste im mali nejakým spôsobom vyjsť v ústrety. Treba im dať najavo, že ste im vďačný za to, že vám fandia. Že vás majú radi. A vy byť radi za to, že ich máte. Naopak je to úplne zle. Pociťujem to na tých mladých ľuďoch, že im ako keby niekto zle radí, tí novodobí manažéri, ktorí umelcov ako keby koučujú. Tí interpreti by si mali uvedomiť, že sú tu na to, že je to určité poslanie a že to, že sa stanú slávnymi, nie je samozrejmosť. Jasné, musia niečo vedieť, mať talent, charizmu, ale to svoje publikum by si mali ctiť a mať ho radi. 

Väčšinou sa zrejme medzi umelcami stretávate s tým, že obdivujú vás. Je to aj naopak? Sú nejakí mladí interpreti, ktorých obdivujete vy?

Určite. Teraz vyšla podľa mňa nová hviezda, Dominika Mirgová, ona je veľmi šikovné dievča, má veľmi dobrý hlas. Strašne rád mám aj No Name, Katku Knechtovú, Máriu Čírovú. Máte skvelých ľudí, koniec koncov, pár sme ich zo Slovenska aj angažovali. Napríklad Peter Cmorík, ktorý mi hral D´artagnana v Troch mušketieroch. Určite sa mi niektorí noví mladí umelci veľmi páčia. No a tí No Name, Timkovci, to je moja srdcovka, sú to výborní chalani a strašne fajn ľudia.