BRATISLAVA - Vlado Müller vďaka hereckému majstrovstvu, ktoré dopĺňal impozantný zjav a sýty hlas, patril medzi najvýraznejších hercov svojej generácie. Preslávil sa na divadelných javiskách, vo filme, rozhlase aj televízii. Dnes by oslávil svoje 90. narodeniny.
Vladislav "Vlado" Müller sa narodil 19. marca 1936 v Bratislave. Jeho matka zomrela pri pôrode, prvé roky bol u starej mamy v Ústí nad Labem. Potom žil a vyrastal v Bratislave u otca, ktorý sa druhýkrát oženil.
Po absolvovaní Odborného divadelného kurzu pri Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1954) začal svoju profesionálnu hereckú dráhu. Prvé angažmán mal v Krajskom divadle v Nitre (1954 – 1966) a počas vojenskej služby v rokoch 1956 – 1958 pôsobil ako herec v Armádnom divadle v Martine. Od roku 1966 do roku 1990 bol členom činohry Novej scény v Bratislave, kde za štvrťstoročie stvárnil asi 150 dramatických aj komických postáv. Práve na Novej scéne vznikli mnohé priateľstvá s kolegami, ktorí vedeli, že okrem hereckého majstrovstva bol aj výborný kuchár.
„Jeho doménou boli klobásky,“ spomína Karol Čálik, umelecký riaditeľ DNS, ktorý sa voľakedy zúčastnil niekoľkých výrobných večierkov. No na jeden určite nezabudne. „Nelíšil sa ničím od predošlých, až záverom. Výrobu klobás sme nikdy nerobili len tak remeselne. Pre nás to bola sviatočná udalosť fajnšmekrov. Vlado si potrpel na kvalitné suroviny - z ingrediencií najmä na mletú červenú papriku z južného Slovenska. Ale hlavne na dobré vínko Müller-Thurgau,“ oživuje spomienky Čálik.
Výrobňa bola u neho na chate na Vampíli pri Malackách. „Vždy sme boli komorná zostava, tak aby sme si mohli zahrať mariáš. Prvý večer sme pomleli mäso (ja som ako poľovník dodal potrebné množstvo diviny) a dôkladne premiešali s ingredienciami. Ráno sme to ešte podľa potreby dochutili a poriadne zamiešali. A išlo sa do divadla na skúšku. Po skúške sme celú túto dobrotu začali plniť do čriev a pomaly vešali do udiarničky. Údili sme bukovými pilinami, bukovým drevom a pre vylepšenie finálneho výsledku jedným polienkom višňového dreva.“ A popri tom dzobkali Vladove výrobky, popíjali vínko a hrali karty.
Z času na čas niekto išiel skontrolovať údenie a prihodiť lopatku pilín. To trvalo do noci. „Došlo aj na mňa. Bolo to pred Vianocami, vonku trochu snehu, mráz a ja, tackajúc sa, šmýkajúc sa, som sa priblížil k udiarni, kde som zakopol a vrazil do nej. Tá ľahla, ja na ňu a klobásky pod nami. Keď som to bojazlivo oznámil v chate, tak to, čo som si v tom momente od Vlada vypočul, sa nedá ani publikovať. Čo je škoda, lebo Vlado dokázal dať dohromady medzinárodnú spŕšku vybraných slov, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani Maďar,“ vraví Čálik. Na jeho šťastie sa všetko podarilo zachrániť, takže vianočná či silvestrovská kapustnica s klobásou bola vynikajúca.
Prešla zima i jar a Vlado pozval hereckého kolegu a kamaráta na chatu, že mu musí niečo ukázať. „Tušil som, o čo asi pôjde... Bola to nová udiareň. Architektom navrhnutá, murovaná superudiareň. Naozaj vyzerala super. A Vlado mi vraví: 'To kukáš, čo? Je ako z Burdy!' A ja mu na to: 'A vďaka komu ju máš? Vďaka mne, že som ti tú starú kadibúdku zvalil.' Zasmiali sme sa a podali sme si ruky. A pri mojich spomienkach na Vlada sa úprimne smejú aj ostatní,“ ukončil historku Čálik.
