Ivana Gibová (1985, Prešov) je originálna mladá spisovateľka, živí sa literatúrou v rôznych formách. Vstúpila do nej provokačnou knihou poviedok Usadenina (2013). V rovnakom vydavateľstve Marenčin PT jej nedávno vyšla novela „o hraničnej poruche a bezhraničných pokusoch o nápravu“ s názvom Bordeline. A tak v Knižnej revue prinášame trochu netradičný rozhovor, tu je časť z neho...
Inšpirácia
Väčšina mojich poviedok vznikla tak, že som niekde začula vetu a okolo nej som potom vymyslela príbeh. Mojou najväčšou inšpiráciou sú asi len tak mimovoľne započuté slová, vety, no aj videné či zažité situácie. Inšpiratívne je pre mňa kaviarenské prostredie, kam chodím písať a kde vznikla prakticky celá kniha Bordeline. Pri písaní potrebujem mať strechu nad hlavou a niekedy aj zvukovú kulisu, ktorú ale, paradoxne, veľmi rýchlo prestanem vnímať, lepšie povedané, stane sa z nej zmes zvukov bez významu a v tomto zhluku sa často vynorí slovo, veta, niečo, čo zachytím a použijem. Inokedy ma inšpiruje úplné ticho, v ktorom počujem len vlastné myšlienky. Inšpiratívne je pre mňa chodiť po lese, bicyklovať sa popri Dunaji, ležať na tráve a pozerať do slnka, ležať a mlčať vedľa niekoho, vedľa koho chcem ležať a mlčať, pozerať sa ľuďom do očí. Inšpirujú ma starí ľudia, ktorí vedia, ale nepoučujú, inšpiruje ma moja deväťdesiatročná babka, ľudia, ktorí sa mentálne odchyľujú od „normálu“, skromní, pokorní ľudia, vyšinutí, cynickí, vtipní ľudia, smiech, zvieratá, filmy, divadlo, hudba, knihy, krása, láska, vesmír... A najviac zo všetkého ma inšpirujú ohyzdné gramaticky alebo štylisticky alebo typograficky či akokoľvek inak skomolené nápisy, ktorých je plný svet.
Duševné zdravie
Pre mňa fascinujúca kategória, hranice (ne)normality ma vždy zaujímali, hoci pojem „duševné zdravie“ je asi trochu skresľujúci... Duša ako taká je podľa mňa zdravá a za nič nemôže, problém obyčajne býva v mozgu. Už vyše sto rokov sa šialenstvo chápe tak, že spočíva v poznaní: Ja je niekto iný. Šialenstvo je skúsenosť depersonalizácie, povedal práve Roland B., a ja si myslím, že je to presne naopak.
Intelektuálka
Chcela som byť, kedysi, a už nechcem.
Feministka
Nikdy som nechcela byť. Mnou málo preskúmané vody feminizmu ma akosi nelákali, možno aj preto zostali málo preskúmanými. Ani nevyužívam svoje volebné právo, ani politike nerozumiem. Nie je mi ani celkom jasné, prečo by sa mali ľudia kategorizovať podľa primárnych či, nedajbože, sekundárnych pohlavných znakov. Falokratická spoločnosť je podľa mňa archaizmus a ako žena som sa nikdy necítila byť menejcenná ani diskriminovaná. Ale je dosť možné, že vôbec neviem, o čom hovorím a čo si vlastne pod slovom „feminizmus“ mám predstaviť. Radšej varím a pečiem, než by som sa zamýšľala nad takýmito zložitými podnetmi.
Poviedky a novela
Kedysi som si myslela, že dokážem napísať len krátke poviedky, a vlastne som sa o iné ani nepokúšala, lebo ma bavilo skôr redukovať rozsah textu, než naťahovať, rada škrtám, vyhadzujem a osekávam (to ma baví doteraz) a snažím sa čo najnižším počtom slov povedať to, čo potrebujem. (Preto ma aj znepokojuje tento rozhovor, ktorý má stanovenú spodnú hranicu počtu znakov vrátane medzier, ku ktorej sa aj prostredníctvom tejto nič nehovoriacej vsuvky snažím priblížiť). „Potrebujem“, lebo pre mňa písanie vždy bolo nevyhnutnosťou, niečím, čo prosto musím robiť. Bordeline nebola pôvodne zamýšľaná ako novela, začala som ju písať ako poviedku, ale keď mala poviedka dvadsať strán, zistila som, že sa mi v mysli vyvíja ďalej. Dá sa povedať, že text si sám vyžiadal svoj rozsah a žáner (hoci nemám rada škatuľky a vymedzovania) a od určitého okamihu to išlo akoby mimo mňa. V zásade si ale stále myslím, že doma som skôr v kratších žánroch (niežeby som svoje doterajšie poviedky považovala za vydarenejšie ako novelu, skôr naopak).
Hranica
Hranice sú všade a narážam na nejaké neustále, no veľmi ma baví ich rúcať, stierať, skákať po nich, lebo, ako som už spomenula, neviem sa správať. Pravda, nie pri všetkých ma to baví rovnako, nie so všetkými je to jednoduché a nie so všetkými to ide. Niektoré dokonca rešpektujem a považujem ich za opodstatnené. Vlastne aj v skúmaní opodstatnenia konkrétnych hraníc vidím zmysel.
Prešov
Prešov mám rada najmä zo sentimentálnych dôvodov. Myslím taký ten Prešov môjho detstva, keď na Sídlisku III. ešte nebol Kaufland, ale stromy, po ktorých sme liezli a na ktorých som si roztrhala žltý sveter, čo mi uplietla mama, boli na ňom farebné motýle. V Prešove som si rozbila koleno na parkovisku na Sabinovskej ulici, keď sme sa s bratom naháňali, v Prešove som chodila do tej školy, kde mi učitelia vtĺkali do hlavy, ako sa nemám správať, čo mám robiť a prečo zo mňa nič nebude a ešte, že nemôžem byť večná rebelka. V Prešove som sa naučila čítať, kresliť a fajčiť. V Prešove sa narodilo niekoľko ľudí, ktorých si veľmi vážim, a v Prešove som spoznala bývalého spolužiaka Martina Kičku, s ktorým sme na stužkovej do mikrofónu na celú sálu z pódia zvrieskli: „Prúšá je úchýl“ a nikto to nepochopil. Prešov je mesto, ktoré mám rada, ale nikdy v ňom už nebudem žiť.
Láska
Láska je najviac. Myslím to vážne, a preto aj odpúšťam všetok pátos tohto vyjadrenia sebe, ako aj Dostojevskému, ktorý to síce v závere Sna smiešneho človeka inak napísal, ale myslím, že tým myslel presne to isté a presne tak isto vážne a hlavne to napísal pekne: „Hlavná vec je – miluj iných ako seba samého, to je to najdôležitejšie a to je všetko, nič viac nie je potrebné, hneď prídeš na to, ako sa zariadiť. Ale to je predsa stará pravda, ktorú ľudia biliónkrát opakovali a čítali, a predsa sa neuskutočnila. Poznanie života stojí vyššie než život, znalosť zákonov šťastia vyššie než šťastie – proti tomu je nutné bojovať. A ja budem bojovať. Vo chvíli, keď budú všetci chcieť, sa všetko uskutoční.“ No a teraz, aby si aj cynik prišiel na svoje: „Láska je, keď muž kvôli žene vypije niečo, čo by nikdy nepil, napríklad čaj.“
Radoslav Matejov
Novinky zo sveta kníh nájdete v Knižnej revue 3 (vychádza 11. februára)!
-Reklamná správa-
