Kritika sa výnimočne zhoduje v tom, že George R. R. Martin je spisovateľ, ktorého predstavivosť a fantázia sú takmer neprekonateľné.
Jeho majestátny a rozsiahly príbeh Pieseň ľadu a ohňa je dnes už kultovou ságou, ktorá bola úspešne sfilmovaná. Napriek seriálu mnohí uprednostňujú knihu, čo je v dnešných časoch ojedinelý jav. Fanúšikovia na celom svete netrpezlivo čakajú na ďalšie pokračovanie príbehu, ktorý sa rozrástol do niekoľkých tisícok strán a pritom nenudí. Druhý diel ságy Súboj kráľov prirodzene pokračuje v zradách, bojoch, ochrane Múra a odkrývaní tajomstiev rodov, s ktorými sme sa zoznámili v Hrách o tróny.
Na oblohe sa objavilo znamenie skazy – kométa červená ako krv a oheň – a o rozdelenú zem bojuje šesť vojsk. Eddardov syn Robb sa vyhlásil za Kráľa severu. Na juhu vládne Joffrey, právoplatný dedič, no len podľa mena, a sám je obeťou intrigánskych dvoranov, ktorých je Kráľov prístav plný. Robertovi dvaja bratia chcú získať kráľovstvo a odstrkovaný rod sa znova vydáva dobýjať. A na inom svetadiele kráľovná vo vyhnanstve, Matka drakov, riskuje všetko, aby previedla svoje vzácne mláďatá cez drsnú horúcu púšť a získala späť korunu, ktorá jej právom patrí.
Na pozadí incestu a bratovraždy, alchýmie a zabíjania sa za slávu platí krvou. A víťazná korisť pripadne mužom a ženám, ktorí majú najchladnejšiu oceľ... a najchladnejšie srdcia. Pretože keď sa vládcovia pustia do súboja, otriasa sa celá zem.
Súboj kráľov je smelý, nápaditý román nabitý jedinečnou predstavivosťou, ohromujúcou krásou a čarom – je to vzrušujúci príbeh, na ktorý nikdy nezabudnete.
_____________________________
,,Hra o tróny je všeobecne známa kniha. Síce som už videl seriál, ale napriek tomu som rýchlo podľahol čaru jeho predlohy. Nezabudnuteľné postavy, akcia, rozmanitosť prostredí i charakterov, to všetko robí z Piesne ľadu a ohňa skutočný čitateľský zážitok. Tento titul by nemal chýbať žiadnemu fanúšikovi ani milovníkovi kníh.“
Marek Zákopčan, spisovateľ, recenzent
Úryvok knihy:
Prológ
Chvost kométy sa klenul na ružovofialovej brieždiacej sa oblohe ako červená rana, krvácajúca nad kamennými vežami Dračieho kameňa.
Majster stál na ošarpanom balkóne svojej komnaty. Práve tam sa zlietali krkavce po dlhej ceste. Ich trus pokrýval chrliče, ktoré sa popri ňom týčili do výšky dvanástich stôp, na jednej strane kerberos a na druhej okrídlený drak, dva z tisícky chrličov, čo trónili na múroch starobylej pevnosti. Keď kedysi prišiel na Dračí kameň, nemal z tej armády kamenných oblúd dobrý pocit, ale za tie roky si na ne zvykol. Teraz ich vnímal ako starých priateľov. Všetci traja sledovali oblohu so zlou predtuchou.
Majster neveril na znamenia. A predsa… hoci bol Cressen už veľmi starý, jakživ nevidel takú žiarivú kométu ani takú červenú, hrôzostrašne červenú farbu krvi, plameňov a západu slnka. Bohvie, či jeho chrliče už takú videli. Veď sú tu oveľa dlhšie ako on, a budú tu, aj keď sa pominie. Keby len kamenné jazyky vedeli rozprávať…
Hlúposti. Oprel sa o cimburie, pod prstami cítil drsný čierny kameň a pod nohami mu burácalo more. Rozprávajúce chrliče a proroctvá na oblohe. Som už starý, unavený a bláznivý ako malé dieťa. Žeby ho životná múdrosť opustila spolu so zdravím a silou? Je predsa majster, vedomosti a reťaz získal vo skvelej Citadele Starého mesta. Čo sa to s ním len stalo, že mu hlavu mútia povery ako dákemu zadubenému paholkovi?
A predsa… predsa… Teraz už kométa žiarila aj cez deň, keď z horúcich dier Dračej hory za hradom stúpala svetlosivá para, a včera priletel krkavec so správou priamo z Citadely, s hrozivými, lež dlho očakávanými slovami zvestujúcimi koniec leta. Samé znamenia. Priveľa znamení, ktoré už nemožno popierať. Čo má toto všetko znamenať? chcelo sa mu skríknuť.
„Majster Cressen, máme návštevu,“ ozval sa Pylos tichým hlasom, ako keby sa zdráhal vytrhnúť Cressena zo zamyslenia. Keby vedel, aké nezmysly mu víria hlavou, zakričal by z plných pľúc. „Princezná chce vidieť bieleho krkavca.“ Vždy úslužný Pylos ju oslovoval princezná, odkedy sa jej otec stal kráľom. Kráľom dymiacej skaly uprostred slaného mora, ale predsa len kráľom. „Je s ňou aj jej šašo.“
Starec sa obrátil chrbtom k svitaniu a zachytil sa rukou draka, aby nespadol. „Pomôžte mi ku kreslu a pozvite ich ďalej.“
Pylos ho chytil za rameno a odviedol dovnútra. Za mladi Cressen kráčal rázne, ale teraz sa už blížil k svojim osemdesiatym meninám a nohy mal slabé a roztrasené. Pred dvoma rokmi spadol a zlomil si bedrový kĺb, ktorý sa mu nikdy celkom nezacelil. Keď minulý rok ochorel, poslala Citadela zo Starého mesta Pylosa len pár dní predtým, ako lord Stannis uzavrel ostrov… Vraj aby mu pomáhal s prácou, ale majster vedel svoje. Pylos prišiel, aby zaujal jeho miesto, keď zomrie. Neprekážalo mu to. Niekto ho bude musieť zastať, a to skôr, než by sa mu páčilo…
Mladý muž ho usadil za knihy a dokumenty. „Choďte ju zavolať. Nepatrí sa nechať ženu čakať.“ Cressen mávol rukou, chabým gestom naznačil, aby sa poponáhľal, on, ktorý sa už ponáhľať nedokázal. Telo mal vráskavé a fľakaté, a pokožku takú tenkú, že videl pavučinu žíl a siluety kostí pod svalmi. A ako sa mu len triasli ruky, kedysi také pevné a šikovné…
Pylos sa vrátil a s ním aj dievčina, plachá ako vždy. Za ňou sa vliekol jej šašo, hopkal svojím čudným krokom doboku. Na hlave mal smiešnu prilbu zo starého plechového vedra, po jej obvode popriväzované jelenie parohy a na nich rozvešané kravské zvonce. Pri každom šašovom knísavom kroku zvonce zazvonili, každý iným tónom, ding-dong, cingi-bom, cveng-cveng, bam-bam-bam.
„Kto to k nám prichádza takto zavčas rána, Pylos?“ opýtal sa Cressen.
„To som ja a Káro, majster,“ zažmurkali naňho úprimné modré očká.
Bohužiaľ, dievčinka nebola žiadna krásavica. Mala hranatú vystrčenú bradu po otcovi a poľutovaniahodné uši po matke, a navyše vlastné zohyzdenie, čo jej zostalo po záchvate šedivosti, ktorému takmer podľahla ešte v kolíske. Na polovici líca a na krku mala stuhnuté, odumreté svaly, popraskanú kožu samá šupina a čierny a sivý fľak, na dotyk tvrdý ako kameň. „Pylos povedal, že by sme sa mohli pozrieť na toho bieleho krkavca.“
„Samozrejme,“ odvetil Cressen. Ako by jej mohol niečo odmietnuť? Pričasto ju odmietali. Volala sa Shireen. Na najbližšie meniny bude mať desať rokov a majster Cressen v živote nevidel smutnejšie dieťa. Jej smútok padá na moju hlavu, pomyslel si starec, ďalší dôkaz mojej neschopnosti. „Majster Pylos, buďte taký láskavý a prineste z vtáčej veže toho krkavca pre lady Shireen.“
„Rád.“ Pylos bol zdvorilý mladík, nemal viac ako päťadvadsať, no bol vážny ako šesťdesiatročný starec. Keby tak mal v sebe viac vtipu, viac života, presne to by tu potrebovali. Ponuré miesta potrebujú trochu svetla, nie vážnosť, a Dračí kameň bola rozhodne ponurá pevnosť, osihotená vo vlhkej pustatine bičovanej búrkami a obmývanej soľou, s tieňom dymiacej hory za chrbtom. Majster ide, kam ho pošlú, a tak sem Cressen prišiel so svojím pánom asi pred dvanástimi rokmi, slúžil tu a slúžil dobre. No nikdy nemal Dračí kameň rád, nikdy sa tu necítil skutočne doma. Keď sa v poslednom čase prebúdzal zo snov, v ktorých sa mu znepokojujúco živo zjavovala červená žena, často nevedel, kde je.
-reklamná správa-
