Marika Studeničová : Ťažko je žiť ľahko

Malá Saška prežíva svoje detstvo nielen s mladším bratom a rozvedenou mamou, ale aj s láskavou babičkou, žijúcou v rázovitej dedine na západe Slovenska. Práve s ňou sa jej spájajú najkrajšie spomienky a zážitky.

Radostné roky malého dievčatka sa prelínajú so smutným životom jej blízkych - chorej tety, krstnej, ktorú ničí vlastný manžel, či s osudom staršieho bratranca Imra, ktorý sa s neľahkou rodinnou situáciou vyrovnáva po svojom. KnihaŤažko je žiť ľahko je sondou do života ľudí, ktorí žijú svoj všedný príbeh so všetkým radosťami aj starosťami. Súčasťou života je aj smrť. Niekedy nečakaná, inokedy pokojná a dôstojná. Zakaždým však oslobodzujúca.

Postavy a príbehy v tejto knihe sú skutočné. Podobnosť s realitou je zámerná. Ľudia, o ktorých autorka píše, boli alebo sú súčasťou jej života. A všetko sa naozaj stalo.

Ukážka z knihy
„Ja sa chcem sánkovať,“ zapišťal Karol a zdalo sa, že už-už pustí slzy.

„Nerev,“ okríkla som ho, „čo nevidíš, že sa nedá?“ Premýšľala som, kde by sa ešte dalo sánkovať, no na nič som neprišla. Všade navôkol bola rovina. Azda len od koľajiska dolu, k potoku, tam je malý zráz, napadlo mi, ale to bolo príliš nebezpečné.

„Tak čo budeme robiť?“ ozval sa nástojčivo Karol, ešte stále sediac na teplej larise na sánkach.

Imro si sadol vedľa neho a hlavu si podoprel rukami. „Čo ja vím,“ pokrčil plecami a zapálil si cigaretu.

„Smrdí to,“ odohnal Karol dym, čo mu Imro vyfúkol rovno do tváre.

„Čo si padavka?“ vysmial sa mu Imro. Karol zostal nepohnuto sedieť, neodvážil sa čo i len slovko povedať, hoci cigaretový dym ho štípal v očiach. Imro dofajčil, postavil sa a pozrel na Karola: „Čo tu lapíš jak pocheraj?“ oboril sa naňho, „stávaj, šak si tašký jako kón.“

Karol vstal a zošpúlil pery do grimasy. „Neodúvaj sa,“ napomenul ho Imro, „lebo ci strčím sneh za košelu!“ To už bolo aj na mňa priveľa, prišlo mi brata ľúto, ako tam stál ani kôpka nešťastia.

„Daj mu pokoj,“ zahriakla som Imra. „Poďme naspäť, môžeme sa guľovať,“ navrhla som.

„Nechcem sa guľovať,“ zapišťal zas Karol, „Imro robí tvrdé gule!“

„Bojíš sa?“ obrátil sa k nemu Imro.

„Bojím, lebo ma prizabiješ.“

„Mankin cecek!“ zarehotal sa Imro. „Už len to by mi chýbalo, aby som ta zachlomaždžil! Len sa ty neboj o svoj kurací život!“

„Nebojím sa,“ rozvzlykal sa Karol.

„Nešál, šak teraz si povedal, že sa bojíš!“

„Babkááá,“ rozreval sa Karol a tvár mu očervenela. Ťažko povedať, či od zlosti, alebo od zimy.

„Babka, kura na mna hrabká, povedalo, že ma zjí,“ posmieval sa Imro bez štipky súcitu. Podišla som k bratovi: „Kašli naňho, je to somár.“ Utrela som mu tvár rukavicou a napravila čiapku. „Sadni si,“ nakázala som mu. „Ideme domov!“

„Pójdeme na potok,“ vyhlásil Imro.

Prekvapene som naňho pozrela: „A čo tam?“

„Pozreme sa na ladové kryhy.“

Zaváhala som. „Radšej nie, máme to zakázané.“

„A od keho?“ opýtal sa Imro.

„Od mamy,“ ja na to.

„Aj od babky,“ pridal sa Karol.

Imro mykol plecom: „Šak tu neni sú, keď im to nevytrúbite, tak nebudú vedzet.“

Zaváhala som. Pravdupovediac, odvčera, keď sa Imro zastavil u babky a pojedol všetky makové dóvknedle, som rozmýšľala nad ľadovými kryhami, o ktorých hovoril. Ktovie, či zamrzla zátočina, napadlo mi.

„Len sa pozreme,“ posmeľoval nás Imro, „možná tam budú aj nejaké decká,“ pokračoval a vo mne rástla zvedavosť. Karol sedel na sánkach a bolo mu ľahostajné, či sú na potoku kryhy, či nie, on sa chcel sánkovať.

„Dobre,“ neodolala som, „ale nebudeme dlho, čoskoro bude tma.“