BRATISLAVA - Slovensko prežilo vrchol druhej vlny pandémie koronavírusu. Stále však pribúdajú tisícky nakazených a zvyšuje aj počet hospitalizácií a úmrtí. Opatrenia sú uvoľnené len minimálne a nie vylúčený ani ďalší lockdown. Čo to znamená pre ekonomiku? Ivan Mikloš v rozhovore pre Topky zhodnotil situáciu. Podľa neho nie je potrebné ďalšie plošné testovanie, čo najskôr by sme však mali otvoriť školy.
Ivan Mikloš je slovenský ekonóm a politik. V bývalých vládach pôsobil ako podpredseda vlády a minister financií. V súčasnosti je prezidentom think-tanku MESA 10. Podľa jeho názoru už Slovensko nepotrebuje ďalšie plošné testovanie. Dôležité je mať zodpovednú a kompetentnú vládu, ktorá spraví hĺbkové reformy. za predpokladu, že koronakríza pominie na jar alebo v lete budúceho roka a ekonomika by sa pomaly naštartovala, do relatívne normálnych koľají sa Slovensko dostane o štyri roky.
Momentálne prežívame, resp. sme prežili vrchol druhej vlny, zaviedli sa nové, sčasti uvoľňujúce opatrenia. Nastal tam spor o reštaurácie, iné gastro prevádzky a školy. Myslíte si, že to už bola situácia, aby sa reštaurácie či školy otvárali?
Nepovažujem sa za experta na koronakrízu ani za epidemiológa. Myslím si, že na jednej strane je potrebné, aby opatrenia boli také, aby sa vírus nešíril nekontrolovateľne, lebo situácia v zdravotníctve nie je dobrá. Kapacita nemocníc je obmedzená. Na druhej strane je potrebné robiť to rozumne, napríklad regionálne. Neprijímať opatrenia celoplošne, keď vieme, že niekde je výskyt vírusu rádovo nižší, ako v iných lokalitách. Treba zabrániť komunitnému šíreniu. Takisto je dôležité vedieť, kedy a kde využívať antigénové testy a kedy a kde PCR testy. Odborníci sa zhodujú na tom, že antigénové majú zmysel pri identifikovaní komunitného šírenia, ale dôležitejšie je, aby sme robili viac PCR testov, ktoré sú presnejšie a spoľahlivejšie. Ďalej je potrebné viac trasovať a dohľadávať kontakty, aby sme vedeli, kde sa nákaza šíri a snažili sa ju zastaviť.
Toto tvrdia odborníci. Myslím si, že postup by mal byť postavený na názoroch odborníkov. Opatrenia majú bezpochyby zmysel a sú potrebné. Aj ja som zmenil názor. Na začiatku som bol zástancom toho, že by sa mohlo viac uvoľňovať. No ukázalo sa, že šírenie koronavírusu môže byť veľmi nebezpečné a opatrenia treba prijímať. Mali by sa však prijímať také opatrenia, ktoré budú čo najmenej nákladné a zároveň budú mať čo najväčší efekt na zastavenie šírenia vírusu. Čo sa týka škôl, myslím si, že tak, ako boli opatrenia prijaté, sú v zásade v poriadku. Na prvom stupni je riziko nákazy najnižšie a negatívne dôsledky absencie normálnej školskej výuky sú najväčšie. Školy by sme však mali otvoriť čo najskôr ako to bude aspoň relatívne bezpečne možné. Negatívne dôsledky zavretých škôl budú totiž dlhodobo veľmi veľké.
Spomínali ste lokálne opatrenia. Bol to jeden zo sporov medzi premiérom Matovičom a podpredsedom vlády Sulíkom, ktorý tvrdí, že lokálne opatrenia by boli lepšie ako plošné. Premiér oznámil, že aby to bolo možné, bude potrebné ďalšie kolo testovaní vrátane plošného. Myslíte si, že sa oplatí ešte raz investovať do takej veľkej akcie?
Názor odborníkov je taký, že plošné testovania boli sami o sebe nejednoznačné. Nie je jednoduché vyhodnotiť, či to bolo potrebné, alebo nie. Na čom sa však zhodujú, je to, že ak už prebehlo plošné testovanie, výsledky neboli dostatočne využité na to, aby sme ich analyzovali a prijímali lokálne, resp. regionálne riešenia. Čo sa podcenilo a nevyužilo, bolo následné pretestovanie PCR testami tých ľudí, ktorí boli pozitívne testovaní antigénovými testami. Nemyslím si, že potrebujeme ďalšie plošné testovanie pomocou antigénových testov. Potrebujeme oveľa viac testovať pomocou PCR testov, aj keď je to náročnejšie a drahšie. Trvá síce dlhšie, kým sa dozviete výsledok, no sú oveľa spoľahlivejšie. A omnoho viac sa potrebujeme sústrediť na trasovanie kontaktov.
Keď sa pozriete na spor medzi premiérom a pánom Sulíkom, ak by ste boli v pozícii Sulíka, vedeli by ste si predstaviť takéto riešenie? Odkazujú si cez Facebook a názory odborníkov aj celkový dopad krízy ide bokom, pretože ľudia vnímajú skôr ten spor ako riešenia.
Komunikácia toho sporu je zlá. Je zlá najmä preto, že sa tento spor prepiera na verejnosti. To, že majú rôzne názory, je normálne. Žijeme v demokracii, nie v diktatúre. Rôzni ministri majú zodpovednosť za rôzne oblasti spoločenského života. Je prirodzené, že každý minister zdôrazňuje svoj aspekt. Problém u nás je, že premiér by sa mal snažiť byť konečným arbitrom. Napríklad pri rôznych pohľadoch, ktoré majú svoju legitimitu z hľadiska funkcie konkrétneho ministra. Tu je problém ten, že premiér sa od začiatku postavil na jednu stranu sporu. Jednou z hlavným úloh premiéra by malo byť hľadať zhodu vo vláde a tlmiť konflikty. Ja som strávil veľkú časť života v koaličných vládach, koaličné vládnutie je vždy nesmierne ťažké, pretože strany sú síce partnermi, ale aj konkurentmi a bojujú o rovnakých voličov.
Je to nesmierne zložité a od premiéra si to vyžaduje značnú dávku zdržanlivosti a zodpovednosti v tom zmysle, aby spory tlmil a nie ich vyhrocoval. Zdá sa, že toto je jedna zo slabín premiéra Matoviča.
Mnohí odborníci hovoria, že koronakríza je v mnohom ešte horšia, ako kríza pred desiatimi rokmi. Keď sa na to pozriete z dlhodobejšieho hľadiska, aké stopy zanechá?
Áno, je horšia, pretože je úplne nová. Z odborného hľadiska bola kríza pred desiatimi rokmi na dopytovej stránke. Zmrzli finančné toky, lebo banky prestali požičiavať. Báli sa, koľko má kto toxických aktív, teda akýchsi kostlivcov v skrini. Znížil sa dopyt, ľudia menej nakupovali a firmy menej investovali a vyrábali. Táto kríza je zložitejšia tým, že je aj na dopytovej, aj na ponukovej strane. Dopytová v tom, že ľudia sa zľakli a začali menej nakupovať a firmy menej investovať a ponuková v tom, že niektoré tovarové toky zmrzli. Keď museli firmy v Ázii a inde vo svete zavrieť a z dôvodu lockdownu zastaviť svoju výrobu, prestali dodávať svojim odberateľom, ktorí tiež museli prestať vyrábať. Nielenže sa teda znížil dopyt po výrobkoch a investíciách, ale znížila sa aj ponuka, lebo sa prerušili subdodávateľské vzťahy.
Zároveň sa však ukázalo, že táto kríza by možno nemusela byť dlhá a hlboká. Ukázalo to už leto, keď sa zrazu uvoľnili opatrenia a pomerne rýchlo sa opäť naštartoval ekonomický rast. No zjavne sa podcenila zdravotná stránka. Nielen na Slovensku, ale v celej Európe, v Spojených štátoch, okrem ázijských krajín, ktoré to zvládli lepšie. Teraz sme ako keby v dvojitom W-čku. Cez leto sa rýchlo naštartovala ekonomika, no potom, keď udrela druhá vlna koronavírusu, ekonomika začala opäť padať a zase sme sa ocitli v recesii. Nepríjemné v porovnaní s krízou pred desiatimi rokmi je to, že nevieme, či to bude len dvojité W, v ktorom už sme, alebo nebude trojité. V Spojených štátoch sa hovorí o tretej vlne. Dnes vieme, že aj napriek tomu, že už je kdispozícii viacero vakcín, potrvá mesiace, kým sa dostanú k ľuďom a pomôžu zastaviť pandémiu. Všetci predpokladajú, že rok 2021 by už mohol byť rokom rastu, ale isté to nie je, pretože nevieme, kedy skončí pandémia ako taká.
Hovorili ste, že po prvej vlne sa ekonomika relatívne rýchlo naštartovala, teraz sme opäť v recesii, ak pominie druhá vlna, môže sa stať, že opäť ekonomika opäť vyskočí. Dá sa takto fungovať dlhodobo?
Všetko sa dá, ale treba pozerať na náklady a dôsledky toho všetkého. Viete, ekonomika nerastie, zároveň máte vysoké výdavky, ktoré nedokážete znížiť. Nemôžete znížiť dôchodky ani výdavky do zdravotníctva, dokonca výdavky do zdravotníctva musíte ešte zvyšovať oproti stavu, keby pandémia nebola. Zároveň máte nižšie príjmy, keďže firmy nevyrábajú a ľudia nemíňajú, v dôsledku čoho ekonomika padá. Takže čím dlhšie tento stav potrvá, tým budú dôsledky a náklady horšie a väčšie.
Ktoré oblasti očakávate, že budú u nás na Slovensku na tom najhoršie? Pretože mnohí menší prevádzkovatelia sú na tom zle, platí to aj o gastro prevádzkach, divadlách...
Áno, horšie sú na tom vždy menšie prevádzky v porovnaní s tými väčšími a potom, samozrejme, tie, ktoré sú postihnuté priamo nevyhnutnými opatreniami, lockdownom. Teda najmä hotely, cestovný ruch, reštaurácie, kultúra, šport... všetky sektory, ktoré žijú z masových akcií či z fyzického kontaktu s klientami. Zaujímavé však je, že sú tu aj sektory, ktoré na tejto situácii výrazne profitujú, napríklad farmaceutický priemysel, výrobcovia a predajcovia potravín, ktorí minimálne nestrádajú, lebo jesť sa musí. Najviac z toho profituje IT sektor, pretože sa prechádza z fyzickej komunikácie na komunikáciu elektronickú. A v stravovaní profitujú služby spojené s donáškou a rozvozom jedla. Situácia v kríze je vždy taká, že niekto trpí viac, niekto menej a niekto profituje.
Dnešná kríza zároveň prehĺbi príjmové rozdiely, pretože omnoho viac sú ňou zasiahnuté profesie s nižšími príjmami. Vyššie príjmové profesie väčšinou vedia pracovať online z domu. No práve platy v sektore služieb, ktoré sú spojené s fyzickým kontaktom s ľuďmi, sú nižšie, v týchto sektoroch je zvyčajne aj nižšia vzdelanostná úroveň a títo ľudia trpia omnoho viac. Koronakríza, a to nielen na Slovensku, ale celosvetovo, zvýši príjmovú nerovnosť. Rovnako ako sa zvýši príjmová nerovnosť v rámci krajín, zvýši sa aj rozdiel medzi krajinami, pričom platí, že chudobné a nestabilné krajiny sú zraniteľnejšie a dôsledky krízy budú pre nich omnoho horšie, ako pre krajiny stabilné a bohaté. Napríklad bohaté krajiny si dnes požičiavajú za negatívne, alebo nulové úroky, kým taká Ukrajina za 7% až 10%.
Keď sa pozrieme na firmy a podniky, ktoré sú na tom zle, štát sa im snaží pomáhať. Dostávajú dotácie alebo balíčky pomoci. Na jednej strane je to dobré, dostanú dotácie, odmeny. Na druhej strane sa ľudia sťažujú, že sú vyplácané neskoro. Z prvej vlny ich dostali teraz, tí, čo o pomoc žiadali v septembri alebo októbri ju dostanú možno v januári. Nemali by byť vyplatené rýchlejšie?
Samozrejme, čím rýchlejšie, tým lepšie. No v rámci byrokracie stále prebiehajú procesy a tie trvajú určitý čas. Musí tam byť istá miera kontroly a evidencie. V prvej vlne bolo oneskorenie dané aj tým, že prišla nová vláda, ktorá sa ocitla v novej situácii. Z toho, čo viem, sa situácia zlepšila, no stále sú tam rezervy. Dôležitejšie je to, že z hľadiska rozsahu pomoci sme vždy boli limitovaní, a stále sme, tým, že, žiaľbohu, v dobrých časoch, kedy tu vládol 12 rokov Smer, sme mali deficitné rozpočty,to znamená, že sme stále hospodárili s deficitom a nevytvárali si rezervu. Väčšina krajín EÚ, medzi nimi Nemecko či Česká republika, mali prebytkové rozpočty, čiže oni si v krízovej situácii môžu dovoliť investovať viac peňazí a rýchlejšie, ako krajina, ktorá si rezervu nevytvorila.
K dispozícii by sme mali mať spolu okolo 40 miliárd. Momentálne nastal problém, že Maďarsko, Poľsko a Slovinsko blokujú pomoc z Európskej únie. Vedeli by sme vykryť krízu aj bez pomoci z EÚ, ak by došlo k tomu, že by sme peniaze nakoniec nedostali?
Je to obrovský balík, ale treba to rozlišovať. V tomto balíku sú započítané nevyčerpané zdroje zo starého programového obdobia, zdroje na nové programové obdobie a tiež peniaze z fondu obnovy. Čiže áno, sú to obrovské peniaze a bude veľkou výzvou ich efektívne a zmysluplne minúť. Čo sa týka toho, či by sa to dalo zvládnuť aj bez nich, tak určite dalo, ale bolo by to ťažšie. Slovensko má deficitné hospodárenie a keď máte deficitné hospodárenie, stále si vyrábate nový dlh, na ktorý si musíte požičiavať a zároveň splácate starý dlh.Je dnes ťažké povedať,čo by sa stalo s úrokovými sadzbami, ak by tieto zdroje z EÚ neboli. Museli by sme to zvládnuť aj bez nich, ale bolo by to omnoho ťažšie. Verím, že sa podarí nájsť kompromis.
Je pravda, že peniaze treba efektívne minúť. Ministerstvo financií vypracovalo plán. Je to dosť rozsiahly, no stále to nie je finálny plán, ako využijeme peniaze z EÚ. Na čo by sa mali peniaze prioritne minúť?
Peniaze by sa mali míňať nielen na investície, ale aj na reformy, to je aj jedna z podmienok EÚ. Mali by naštartovať vysoký a udržateľný ekonomický rast, prispieť k rýchlejšej digitalizácii a tiežk zelenej ekonomike. Mali by sme sa sústrediť predovšetkým na zmenu fungovania systému. Počas troch vlád Smeru, sme stratili 12 rokov, kedy sa tu žiadne reformy nerobili. Ešte aj tie, ktoré boli urobené predtým, sa deformovali. Dnes sme jediná bývalá komunistická krajina, ktorá od roku 2013 už nedobieha bohatšie európske krajiny, nepribližujeme sa k priemeru EÚ, ale naopak vzďaľujeme sa. Náš vývoj je veľmi negatívny. Ešte v roku 2013 bol rozdiel medzi nami a ČR osem percent, z hľadiska toho, ako blízko sme boli k priemeru EÚ. Dnes je to osemnásť percent, kedy my smena úrovni 74 percent priemeru EÚ, zatiaľ čo Česi sú na úrovni 92 percent. Nožnice sa teda roztvárajú.
Ešte v roku 2012 bolo Slovensko z ôsmich krajín, ktoré vstupovali do EÚ v roku 2004, treťou ekonomicky najvyspelejšou krajinou. V tomto roku však už budeme podľa najnovšej správy Medzinárodného menového fonduz týchto ôsmich krajín predposlední. Dávnejšie nás predbehli Litva a Estónsko a v tomto roku by nás malo predbehnúť aj Maďarsko a Poľsko. Absencia reforiem a nekompetentná politika Smeru 1 a Smeru 2 (Hlasu) nás doviedla do situácie, kedy reformy potrebujeme omnoho viac ako ktokoľvek iný. Dnes sme v situácii, kedy nám s potrebnými reformami môže pomôcť aj balík peňazí z EÚ. Máme zlú kvalitu vzdelania, kde jedným z dôvodov sú aj nízke platy učiteľov. Nebude však stačiť len naliať viac peňazí do systému, ale bude potrebné predovšetkým zmeniť jeho fungovanie. To isté platí aj v zdravotníctve. Nebude stačiť len postaviť nové nemocnice, čo je síce dobré, no problémom je neefektívne využívanie peňazí, ktoré tam dnes idú. Je potrebné zmeniť systém fungovania, to sú reformy. Ak sú k tomu aj peniaze, je to len dobre.
Poviem to na jednoduchom príklade. V zásade ide o to, že tieto peniaze sú len dočasné, jednorazové a značnú časť z nich budeme čerpať vo forme pôžičiek, ktoré budeme musieť neskôr splácať. Dôležité bude, aby sme tieto prostriedky nevyužili na to, že si kúpime ryby, ktoré zjeme, ale aby sme si kúpili udice a siete a aby sme sa naučili tie ryby chytať. Aby sme jednorázové a dočasné zdroje neprejedli. S pomocou peňazí a reforiem by sme mali opäť naštartovať vysoký a udržateľný ekonomický rast. Druhá Dzurindova vláda to dokázala aj bez dodatočných peňazí z EÚ.
Ako hovoríte, kozmetické úpravy nestačia, je potrebné robiť hĺbkové reformy. No keď sme sa za 12 rokov dostali do tohto štádia, ako dlho to potrvá? Jedna vláda, jedno volebné obdobie na to určite nestačí.
Jedna vláda to určite nespraví. V programe, ktorý predstavil minister financií, je hneď na začiatku uvedený veľmi ambiciózny cieľ – aby Slovensko z dnešnej úrovne 74 percent priemeru EÚ bolo do roku 2030 na úrovni 92 percent priemeru EÚ. Je to nesmierne ambiciózny a neľahký cieľ. Treba si uvedomiť, že aj priemer bude rásť. Ostatné krajiny budú tiež robiť reformy a budú mať k dispozícii peniaze a keďže my posledné roky zaostávame a padáme, musíme tých reforiem spraviť oveľa viac, aby sme sa k nim priblížili.
Presne tak, ako hovoríte. Nesmú to byť len kozmetické úpravy, musia to byť zásadné reformy. Ako dlho to potrvá? Ten horizont 2030 je desať rokov. Možno sa to zdá veľa, ale desať rokov prebehne ako nič. Veď prednedávnom bola globálna finančná kríza a už je to dvanásť rokov. Táto vláda má historickú zodpovednosť, ale aj šancu, aby to naštartovala. Samozrejme, sme v recesii, je tu pandémia, to každý chápe. No reformy treba pripravovať už dnes a vytvárať predpoklady na to, aby sa po pandémii naštartoval rýchly a udržateľný rast.
Za predpokladu, že sa im to podarí naštartovať, spravia základ na kvalitné reformy a po štyroch rokoch príde iná vláda v inom zložení, nie v takom ako máme teraz... čo potom?
Ak sa ľudia rozhodnú, že im je to jedno... Dnes sú v najpopulárnejšej strane ľudia, ktorí sa podieľali na devastácii a prepade Slovenska. Pellegrini, Žiga, Raši... Nielen Fico, aj oni sú zodpovední za dnešný marazmus a zaostávanie. Predpokladom toho, aby sa Slovensko dostalo z tejto pasce je, že musia vládnuť zodpovední a kompetentní politici, čo sa o politikoch tejto strany povedať nedá. Oni sú spoluzodpovední za stav, v akom Slovensko dnes je.
Na záver by som to odľahčila. Stále počúvame o miliardách z EÚ, o miliónoch investovaných rezortmi, o pomoci, o prepade ekonomiky... Čo to v ľudskej reči pre človeka znamená, čo môžeme v najbližších týždňoch čakať?
Teraz sme v situácii, kedy potrebujeme prežiť toto obdobie. Dnes nemôžeme šetriť, preto aj vláda, aj Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ale aj EÚ sa zhodujú na tom, že je legitímne, ak sa v tomto roku bude deficit verejných financií blížiť niekde k deviatim percentám HDP. V tejto situácii je to v poriadku, lebo keby sme chceli teraz šetriť a nepomohli tým, ktorí to potrebujú, tak by dôsledky a náklady boli neskôr ešte rádovo horšie. Skrachovali by aj zdravé firmy a zdraví podnikatelia, ktorí majú problém len preto, že prišla pandémia. Potom, po prekonaní pandémie, bude dôležité, aby sme spravili zmeny, aby sme znížili deficit verejných financií, aby sme nemíňali viac, ako na čo máme a aby sme naštartovali ekonomiku.
Keď ekonomika rastie osem až desať percent, keď rastie dopyt a prichádzajú investície, vznikajú nové pracovné miesta, je radosť podnikať. Ľuďom sa zvyšuje životná úroveň aj platy. Keď sa reformy nerobia, tak sa žmýkajú malí podnikatelia, živnostníci, zvyšuje sa daňovo-odvodové zaťaženie, zhoršuje sa byrokracia. Tí, ktorí podnikajú dlhšie, to dnes vedia porovnať. Každý by chcel, aby sme žili ako v Rakúsku alebo v Nemecku, len na to je potrebné mať zodpovednú a kompetentnú vládu, ktorá bude robiť rozumnú politiku. Najlepšie to vidíme na porovnaní s Českou republikou, dlho sme boli v jednom štáte. Česi podľa odhadov už tento rok predbehnú Španielsko a Taliansko v ekonomickej úrovni a v roku 2025 by mali predbehnúť aj Japonsko a Nový Zéland. Česká republika ide hore, kým my ideme opačne. To sa, samozrejme, musí prejaviť aj na bežnom živote obyčajných ľudí.
Za predpokladu, že by všetko išlo dobre, kríza pominie, reformy sa naštartujú, nožnice sa budú zatvárať. Koľko potrvá, kým sa dostaneme do normálnych koľají?
Kým nebudeme mať vysoký a udržateľný ekonomický rast. Dnes však nevieme, koľko bude pandémia a kríza trvať. Ale dobre, predpokladajme, že od jari alebo leta budúceho roka sa naštartuje ekonomika. V ekonomike je vždy značná zotrvačnosť, obrat sa nedá dosiahnuť hneď. Myslím, že ak by vláda robila potrebné a dostatočné reformy a rozumnú politiku, tak v rokoch 2023 – 2024 by už mohlo byť zrejmé, že ekonomika rastie naozaj rýchlo a udržateľne. V roku 2024 očakávame voľby, takže v tomto volebnom roku by už mohlo byť vidieť pozitívne výsledky, určite však nie ešte budúci rok, ani rok potom. Ak by sa po voľbách pokračovalo v rozumnej politike, tak potom by mohol byť reálny aj ambiciózny cieľ 92 percent priemeru EÚ, ale ako som už povedal, je to veľmi ambiciózny a neľahký cieľ.
