Deti sa v noci zobúdzajú a nevedia povedať, čo ich bolí. Neraz pomôže, keď ich po byte rodičia „kočíkujú“.
TELINCE - Helena (48) a Tibor (59) Dubeňovci z Teliniec neďaleko Nitry poznajú iba trápenie. S dvoma deťmi (25, 15) s ťažkou mozgovou obrnou chodia často po lekároch, no staré 23-ročné auto im už zlyháva. Na nové nemajú a štát im nepomôže. Nečudo, že sú zúfalí.
„Monika (25) a Imrich (15) sa postihnutí narodili
a trpia aj epilepsiou. Auto, ktorým ich
vozíme do nemocníc v okolí i do Bratislavy,
má takmer štvrť storočia. Trikrát som
na ňom vymieňal motor a naposledy
sme boli bez auta dva mesiace. Často
sa kazí a je to nebezpečné najmä pri
cestovaní v zime. Ak ostaneme
niekde trčať, deti ľahko premrznú,
lebo sa nepohybujú,“ hovorí T.
Dubeň. Ťažko skúšaná rodina žije
zo sociálnych dávok a Monikinho
invalidného dôchodku. „Keby
sme mali peniaze na nové auto,
nikoho by sme neotravovali.
Ale kde naň
vezmeme? Len čo si
niečo našetríme, minieme
to na súčiastky
do starého auta, ktoré by
malo byť už dávno v šrote.
Kopu peňazí dávame
na lieky, vitamíny a plienky,
lebo deti stále prebaľujeme.
Veď samy nevedia jesť ani
piť, rozprávať, ba bez podopretia
ani riadne sedieť,“ potláča slzy H.
Dubeňová. Manžel prestal chodiť do
práce, lebo sama už nevládala deti dvíhať.
Takmer nikdy sa nevyspia, Monika
a Imrich sa v noci zobúdzajú a treba ich tlačiť
v kočíku po byte, aby sa upokojili.
Cestovať autobusom sa s deťmi nedá. „Do niektorých sa ledva vmestí matka s kočíkom, nieto ešte dva invalidné vozíky,“ hovorí T. Dubeň. Potrebovali by väčšie auto, kam by sa zmestili oba vozíky, nehovoriac o špeciálnej zdvižnej plošine, ktorá by im uľahčila život pri nakladaní vozíkov do auta. O príspevok na auto požiadali štát, ale márne. Na sociálnom úrade konštatovali, že zo zákona naň majú nárok len tí zdravotne postihnutí, ktorí ho budú využívať na cestovanie do školy, práce či zariadenia sociálnych služieb. Takúto odpoveď im poslali aj z Ministerstva práce a sociálnych vecí SR. Dubeňovci sa preto obrátili s prosbou o pomoc na súkromné firmy, zatiaľ však bezvýsledne.
Cestovať autobusom sa s deťmi nedá. „Do niektorých sa ledva vmestí matka s kočíkom, nieto ešte dva invalidné vozíky,“ hovorí T. Dubeň. Potrebovali by väčšie auto, kam by sa zmestili oba vozíky, nehovoriac o špeciálnej zdvižnej plošine, ktorá by im uľahčila život pri nakladaní vozíkov do auta. O príspevok na auto požiadali štát, ale márne. Na sociálnom úrade konštatovali, že zo zákona naň majú nárok len tí zdravotne postihnutí, ktorí ho budú využívať na cestovanie do školy, práce či zariadenia sociálnych služieb. Takúto odpoveď im poslali aj z Ministerstva práce a sociálnych vecí SR. Dubeňovci sa preto obrátili s prosbou o pomoc na súkromné firmy, zatiaľ však bezvýsledne.
