Neprehliadnuteľný spevák, rebel, motorkár. Hoci je zvyčajne skúpy na slovo, pre Eurotelevíziu urobil výnimku.
Nedávno ste vystúpili aj v Štúrove. Aká tam panovala atmosféra?
- Koncert bol perfektne zorganizovaný, fanúšikovia sa výborne zabávali. Maďarskú menšinu sa mi podarilo zlomiť v pesničke Čo je? Čo je? Čo chceš? vetou, ktorá v slovenčine znamená: „Ty si povedal, že sa moja babka nevie korčuľovať?“ V našej štvrti to voľakedy bola zámienka na bitku. Išiel si po ulici a spoza rohu vyšli dvaja cudzí chalani. A vtedy nebolo pomoci – buď si utekal, alebo si sa bil. Od druhých som dostával pravidelne, až kým som nezačal trénovať karate. (smiech.)
Museli ste občas riešiť veci aj päsťami?
- Pri mne je ťažké vyvolať akýkoľvek konflikt, nieto bitku. Ak sa dá, vyhýbam sa aj hádkam. Ale keď to inak nejde, bijem sa, no potom už tečie krv.
Váš nový album má zaujímavý názov – Anjelská daň. Vraj to súvisí s koňakom a whisky...
- Anjelská daň je určité percento destilátu, ktoré sa odparí pri výrobe. Vyrobená whisky sa dáva do sudov, kde dozrieva. Vtedy sa niečo odparí. S muzikou to nemá nič spoločné, ide len o to, že radi pijeme whisky.
Nie je to aj symbolický dlh všetkým svätým, ktorí pri vás stáli v deň vašej nešťastnej nehody na motorke?
- Samozrejme, určitý dlh voči nim mám. Je zázrak, že som ešte nažive. V peknom počasí som odchádzal zo štúdia, kde sme práve dokončili pieseň Voda, čo ma drží nad vodou. Idem si pokojne na motorke a zrazu tma. O dva mesiace som sa prebudil v nemocnici, dolámaný, s piatimi operáciami pred sebou. Nevedel som chodiť, nič som si nepamätal, ale prežil som to. Každý deň som sa po celé štyri roky učil znovu kráčať.
Tesne po havárii ste povedali, že ste sa mali zabiť. Zrejme teda existuje nejaký dôvod, prečo ste stále tu. Dopracovali ste sa za ten čas k nejakým odpovediam?
- Zatiaľ nie. Čakám na odkaz. Neviem, prečo som tu zostal. Práve vtedy bol správny čas odísť. Boli sme slávni, všetko išlo perfektne, keby nastal koniec, bolo by to na vrchole. Najviac ma však mrzí fakt, že som nezažil žiadny tunel. Pritom na tieto veci veľmi verím.
Veríte tiež na reinkarnáciu. Nikdy vás nelákalo preskúmať tajomné vody regresívnej hypnózy a zistiť, kým ste boli v minulom živote?
- Jedna čarodejnica mi raz povedala, že som bol pirátom. To by aj celkom sedelo. (smiech)
Čo ďalšie ste o sebe zistili?
- Som jeden z najväčších čarodejníkov, takže nepotrebujem nič zisťovať, a ani nechcem. Mám však talent na veci, ktoré s mágiou súvisia. Na túto tému som prečítal obrovské množstvo kníh. V súčasnosti sa však nájde veľa ľudí, ktorí s mágiou experimentujú. Pritom si neuvedomujú možný karmický následok.
S ľuďmi, čo sa venujú mágii, máte aj zlé skúsenosti...
- Kedysi som sa s nimi často stretával, no po určitom čase som zistil, že ma len obrali o prachy. Človek, ktorý v súvislosti s mágiou myslí na zisk, u mňa definitívne skončil. Dobrý čarodejník je ten, čo za to nič nechce.
Ešte stále meditujete?
- Povedal by som, že som v konštantnom stave meditácie.
Meditácia slúži na to, aby sa človek očistil od myšlienok, prípadne v stave absolútnej uvoľnenosti prišiel na veci, ktoré možno hľadá celý život. Na čo ste prišli vy?
- Neviem, či som na niečo prišiel. Asi len na veci, na ktoré príde každý človek, a to je láska, trpezlivosť a pokora. A čoho mám najviac? Som nenormálne trpezlivý, aj keď to na mojom živote asi nie je vidieť. Dokážem si počkať. Celé roky myslím na jediný cieľ a potom sa mi odrazu splní. Napríklad som si po desiatich rokoch makania v kapele povedal, že chcem mať zlatú platňu. A dnes máme 22 platinových!
Ste známy vetou: „V silovom spievaní patrím k majstrom.“ Na posledných koncertoch sa však zdalo, akoby sa energia z vášho hlasu občas vytrácala...
- Neviem o tom, že by som mal problém s hlasom. Stále spievam tak, ako chcem a pri všetkej skromnosti si dovolím tvrdiť, že spievam dosť dobre. A sila? To je ťažko opísateľný a uchopiteľný fenomén. Idem na koncert, smrteľne vyčerpaný, mám pocit, že sa ani nedokážem postaviť na pódium. Päťtisíc ľudí zreve a odrazu nie je žiadny problém! Všetko ide a aj keď budem na kolenách, kurníkšopa, zvládnem to! Tá sila ide od ľudí, z neba, neviem odkiaľ, skrátka tam je. Po koncerte som zase úplne hotový.
Po oslave vašej päťdesiatky ste povedali, že po ničom už netúžite, len po automobile Ferrari Enzo. To ste taký spokojný?
- Všetko iné mám. Ferrari Enzo – to nie je také jednoduché. Predajú vám ho len vtedy, ak už nejaké ferrari vlastníte. Jeho cena je ohromujúca, 32-miliónov korún, ale nie je prekážkou.
Naozaj máte toľko peňazí?
- Až toľko nemám, ale keby som sa veľmi snažil, dal by som ich dohromady.
Máte mnoho priateľov?
- Nie, dajú sa zrátať na prstoch jednej ruky.
A nepriateľov?
- Tých je dosť.
Ako bojujete proti ľudskej závisti?
- Nebojujem. Žijem tak, ako chcem, a keď mi niekto robí problémy, odbočím. A keď nemôžem odbočiť, „rozmačkám“ ho.
Pred koncertom na Letenskej pláni v roku 2003 ste tvrdili, že sa vám už koncertovať veľmi nechce. Ako je to dnes?
- Zložitá otázka. Mne sa už nechce. Dlhé roky hrávame na päťtisícových štadiónoch, ľudia revú, hádžu sa o zem, plačú a ja si stále robím svoju šou. Isté je to, že celá kapela teraz chce hrať. Chalani milujú tú slávu okolo a popritom dúfajú, že zarobia peniaze.
Aj vy dúfate?
- Ja už nedúfam v nič. Na to som už príliš starý. Elán však oslavuje 25. výročie, tak to chcem so svojím publikom poriadne roztočiť.
