Fredy Ayisi
Fredy Ayisi (38) sa stal oveľa populárnejším až vďaka televízii JOJ, ale umením sa živí už 21 rokov. A hoci ho to baví, vydal tri albumy, najdôležitejšou súčasťou jeho života je karate, ktoré je preňho cestou k dokonalosti. "Mám svoje vzory. Sú to muži, ktorí sú nielen dobrí karatisti, ale obdivujem ich ako osobnosti. Sú stelesním mužnosti a nebezpečnosti, a na druhej strane harmónie a láskavosti."
Len nedávno ste skončili šou, kde ste sedeli v porote, a už budete sedieť v ďalšej. Reality šou Miliónový tanec. Ako k tomu prišlo?
– Už počas vysielania Dievčaťa za milión. Vyšlo to zo mňa. Keď som vtedy sledoval prvú veľkú reality šou na Slovensku, túžil som po tom, aby sa také niečo mohlo diať aj s tancom. Nie kvôli mojej osobe, ale kvôli tancu, ktorému sa venujem už 21 rokov. Bola to taká moja misia, osloviť ľudí, ktorí majú moc vytvoriť nejaký nový program, so svojím nápadom. Samozrejme, musel som to vedieť zdôvodniť a presne im priblížiť tanečný život u nás na Slovensku. Presvedčiť ich, aby to zorganizovali. Osobne cítim, že to, čo pripravujeme teraz, bude oveľa silnejšie. A také emotívnejšie a lepšie.
A ako ste sa dostali do poroty Dievčaťa za milión?
– Bola to náhoda, lebo pôvodne som ponuku odmietol. Mal som ísť s dcérou do Egypta, ale keďže povedala "jasné, ocko, musíš ísť, to je veľká akcia pre teba", dovolenku sme posunuli o mesiac neskôr. Až potom som si uvedomil, že keby som to nezobral, asi by som veľmi ľutoval.
Máte už takú veľkú dcéru. Cítite sa zrelý na ňu, keď máte niektoré fanúšičky len o dva roky staršie ako ona?
– Jasné. Už si na to zvykám šestnásť rokov (smiech). Pre mňa je perfektné, že je Vierka taká veľká. Mám v nej kamarátku. Otcovstvo má totiž viac aspektov, nielen výchovu a rešpekt. A tie ostatné aspekty mi prinášajú radosť. I keď viem, že v jej veku to už hrozí s tými chlapcami. Našťastie, nejaké väčšie problémy ešte nemáme.
Možno o tom len neviete. Zasvätí vás Vierka do všetkého?
– Asi nie, ale medzi nami je naozaj netradičný vzťah, sme kamaráti. Až dovtedy, keď niečo myslím vážne. Potom to rešpektuje. Zataľ je všetko dobre. Sme v stálom kontakte. Aj telefonicky, vo voľnom čase. Trénujeme spolu aj spolu vystupujeme.
Vy ste po kom zdedili gény na tanec?
– Môj otec bol z Afriky, z Ghany. Mama je Slovenka. Otec zomrel. Jediné obdobie, čo tu býval, bolo krátko po mojom narodení a neskôr sme dva roky bývali v Afrike. Ale už si to nepamätám. Celé detstvo som strávil v Bratislave.
Dnes vás verejnosť vníma ako umelca s exotickým nádychom, ale asi to nebola vždy výhoda. Cítili ste pre váš odtieň pleti niekedy opak? V škole, na ulici?
– Necítil som nejaké nevýhody ako dieťa, vždy som mal veľa kamarátov, v škole aj na tréningoch. Mal som problémy len s tým, že si ma ľudia veľmi všímali. Kamkoľvek som prišiel, vždy som bol stredobodom pozornosti. Ale zvykol som si na otázky, pohľady. Bol som v pohode. Skutočné problémy nastali až v dospelosti. Po zmene režimu sa vynorili skinheadi... Vtedy som pocítil nevraživosť. Poznámky, útoky. Zlí ľudia sú všade, len v tom jednom období to bolo naozaj nebezpečné. Teraz to poľavilo.
Začali ste cvičiť karate práve preto, že ste sa chceli vedieť brániť, lebo ste tak „svietili“?
– Neviem. Ale vždy ma k tomu niečo ťahalo. Ak mám veriť na minulé životy, tak som asi niečo s karate mal. Začal som ho cvičiť síce v dvanástich rokoch, ale nadšený ním som bol už dávno predtým. Isté je, že karate je súčasťou môjho života, teraz cvičím toľko ako nikdy predtým. Vlastne už 25 rokov. Je to najdôležitejšia vec v mojom živote, taká moja cesta. Je to cesta k dokonalosti. Karate je ťažko pochopiteľné, je hlboké a rozsiahle ako oceán. Nie je len o tom, že dokážem niekoho zbiť. Alebo sa ubrániť.
Použili ste ho niekedy na obranu?
– Mal som už ťažké bitky. V Bratislave, ale aj v Nitre. Ale nerád o tom hovorím, som veľmi mierumilovný. Aj keď sa bojovému umeniu venujem, pri trénovaní nerozmýšľam, ako ho aplikovať. Karate je veľmi pozitívne. Napríklad aj v tom, že každý vrcholový športovec ide hore, potom sa drží, ale nakoniec ide dole, čiže stratí výkony. No v karate to ide stále hore, až do konca. Vidím to na vlastné oči, na príkladoch okolo mňa, ale aj ja čím som starší, tým je to lepšie.
Veru aj naša astrologička Somezeda začala cvičiť karate v päťdesiatke. Môžeme ho odporučiť našim čitateľkám?
– Pri karate je dôležitá vôľa, cvičenie a systém dýchania. Je to podobné ako v joge. Teda čím dlhšie sa tomu človek venuje, tým je to lepšie. No môžete začať naozaj v každom veku.
Ako upevňuje karate vôľu v tom smere, že nie ste závislý od peňazí?
– Nie, peňazí sa to netýka (smiech). Peniaze sa predsa nedajú vylúčiť z nášho života, lebo dnešná spoločnosť je na ne zaťažená. Keby som žil niekde v lese, na poli, vôbec ich nepotrebujem, môžem si natrhať nejaké banány (smiech). Tu je všetko za peniaze a bez nich sa s vami nikto nebude baviť. Mám ich rád, ale aj ich nenávidím, stále musím rozmýšľať, ako ich zarobiť. Chvalabohu, zarábam ich spôsobom, ktorý ma baví. Tancom a trénovaním druhých.
Pri tanci vás obklopujú zväčša ženy, aké typy vás dokážu zaujať?
– Ťažko ženy zaškatuľkovať. Páči sa mi síce typ zmyselný, ale čo sa týka lásky, tam zmyselnosť nie je na prvom mieste. Vždy ma dokáže očariť niečo náhodné, čo príde bez plánovania. Je to asi predurčené. Priťahujú ma viac ženy, ktoré vedia, kde sú normy správania aj spolužitia, a tie musia byť podobné ako u mňa. Len vtedy to môže klapať, keď majú partneri podobné vibrácie, sú naladení podobne, aby vedeli obaja, čo je správne a čo nesprávne.
Žijete už dosť dlho sám, nie je vám smutno? Nepomýšľate na ženbu? Hľadáte lásku?
– Žena ako manželka mi zatiaľ nechýba. Aspoň nie tak, že by som preto nemohol spávať. Mám nabitý denný program, takže celý deň niekde behám a večer čítam knihy, chodím spávať až o druhej v noci. Ale je pravda, že čím viac ma ľudia poznajú, tým väčší pozor si dávam, aby som nenatrafil na tú nesprávnu osobu a nedostal sa do rečí (smiech).
Kto tvorí váš mikrosvet, okrem dcéry Vierky?
– Samozrejme moja mama, jej sestry, brat a ich rodiny, ale tiež môj tréner karate Ladislav Klementis a jeho rodina. Sú mi blízki. Jeho žena je tiež karatistka. Pán Klementis je mojím najväčším vzorom. Vychoval už niekoľko majstrov sveta a patrí medzi mužov, ktorí ma veľmi motivujú, pretože je nielen dobrý karatista, ale je to osobnosť. Je stelesnením mužnosti, nebezpečnosti a na druhej strane harmónie a láskavosti.
Patrí do vášho svetíka aj vaša bývalá manželka? Ako s ňou vychádzate?
– S bývalou manželkou vychádzame veľmi pekne, sme naozaj priatelia. Chodí na moje tréningy, ale hoci sa stretávame, máme úplne nezávislý život. Veď nás spája naša dcéra.
– Už počas vysielania Dievčaťa za milión. Vyšlo to zo mňa. Keď som vtedy sledoval prvú veľkú reality šou na Slovensku, túžil som po tom, aby sa také niečo mohlo diať aj s tancom. Nie kvôli mojej osobe, ale kvôli tancu, ktorému sa venujem už 21 rokov. Bola to taká moja misia, osloviť ľudí, ktorí majú moc vytvoriť nejaký nový program, so svojím nápadom. Samozrejme, musel som to vedieť zdôvodniť a presne im priblížiť tanečný život u nás na Slovensku. Presvedčiť ich, aby to zorganizovali. Osobne cítim, že to, čo pripravujeme teraz, bude oveľa silnejšie. A také emotívnejšie a lepšie.
A ako ste sa dostali do poroty Dievčaťa za milión?
– Bola to náhoda, lebo pôvodne som ponuku odmietol. Mal som ísť s dcérou do Egypta, ale keďže povedala "jasné, ocko, musíš ísť, to je veľká akcia pre teba", dovolenku sme posunuli o mesiac neskôr. Až potom som si uvedomil, že keby som to nezobral, asi by som veľmi ľutoval.
Máte už takú veľkú dcéru. Cítite sa zrelý na ňu, keď máte niektoré fanúšičky len o dva roky staršie ako ona?
– Jasné. Už si na to zvykám šestnásť rokov (smiech). Pre mňa je perfektné, že je Vierka taká veľká. Mám v nej kamarátku. Otcovstvo má totiž viac aspektov, nielen výchovu a rešpekt. A tie ostatné aspekty mi prinášajú radosť. I keď viem, že v jej veku to už hrozí s tými chlapcami. Našťastie, nejaké väčšie problémy ešte nemáme.
Možno o tom len neviete. Zasvätí vás Vierka do všetkého?
– Asi nie, ale medzi nami je naozaj netradičný vzťah, sme kamaráti. Až dovtedy, keď niečo myslím vážne. Potom to rešpektuje. Zataľ je všetko dobre. Sme v stálom kontakte. Aj telefonicky, vo voľnom čase. Trénujeme spolu aj spolu vystupujeme.
Vy ste po kom zdedili gény na tanec?
– Môj otec bol z Afriky, z Ghany. Mama je Slovenka. Otec zomrel. Jediné obdobie, čo tu býval, bolo krátko po mojom narodení a neskôr sme dva roky bývali v Afrike. Ale už si to nepamätám. Celé detstvo som strávil v Bratislave.
Dnes vás verejnosť vníma ako umelca s exotickým nádychom, ale asi to nebola vždy výhoda. Cítili ste pre váš odtieň pleti niekedy opak? V škole, na ulici?
– Necítil som nejaké nevýhody ako dieťa, vždy som mal veľa kamarátov, v škole aj na tréningoch. Mal som problémy len s tým, že si ma ľudia veľmi všímali. Kamkoľvek som prišiel, vždy som bol stredobodom pozornosti. Ale zvykol som si na otázky, pohľady. Bol som v pohode. Skutočné problémy nastali až v dospelosti. Po zmene režimu sa vynorili skinheadi... Vtedy som pocítil nevraživosť. Poznámky, útoky. Zlí ľudia sú všade, len v tom jednom období to bolo naozaj nebezpečné. Teraz to poľavilo.
Začali ste cvičiť karate práve preto, že ste sa chceli vedieť brániť, lebo ste tak „svietili“?
– Neviem. Ale vždy ma k tomu niečo ťahalo. Ak mám veriť na minulé životy, tak som asi niečo s karate mal. Začal som ho cvičiť síce v dvanástich rokoch, ale nadšený ním som bol už dávno predtým. Isté je, že karate je súčasťou môjho života, teraz cvičím toľko ako nikdy predtým. Vlastne už 25 rokov. Je to najdôležitejšia vec v mojom živote, taká moja cesta. Je to cesta k dokonalosti. Karate je ťažko pochopiteľné, je hlboké a rozsiahle ako oceán. Nie je len o tom, že dokážem niekoho zbiť. Alebo sa ubrániť.
Použili ste ho niekedy na obranu?
– Mal som už ťažké bitky. V Bratislave, ale aj v Nitre. Ale nerád o tom hovorím, som veľmi mierumilovný. Aj keď sa bojovému umeniu venujem, pri trénovaní nerozmýšľam, ako ho aplikovať. Karate je veľmi pozitívne. Napríklad aj v tom, že každý vrcholový športovec ide hore, potom sa drží, ale nakoniec ide dole, čiže stratí výkony. No v karate to ide stále hore, až do konca. Vidím to na vlastné oči, na príkladoch okolo mňa, ale aj ja čím som starší, tým je to lepšie.
Veru aj naša astrologička Somezeda začala cvičiť karate v päťdesiatke. Môžeme ho odporučiť našim čitateľkám?
– Pri karate je dôležitá vôľa, cvičenie a systém dýchania. Je to podobné ako v joge. Teda čím dlhšie sa tomu človek venuje, tým je to lepšie. No môžete začať naozaj v každom veku.
Ako upevňuje karate vôľu v tom smere, že nie ste závislý od peňazí?
– Nie, peňazí sa to netýka (smiech). Peniaze sa predsa nedajú vylúčiť z nášho života, lebo dnešná spoločnosť je na ne zaťažená. Keby som žil niekde v lese, na poli, vôbec ich nepotrebujem, môžem si natrhať nejaké banány (smiech). Tu je všetko za peniaze a bez nich sa s vami nikto nebude baviť. Mám ich rád, ale aj ich nenávidím, stále musím rozmýšľať, ako ich zarobiť. Chvalabohu, zarábam ich spôsobom, ktorý ma baví. Tancom a trénovaním druhých.
Pri tanci vás obklopujú zväčša ženy, aké typy vás dokážu zaujať?
– Ťažko ženy zaškatuľkovať. Páči sa mi síce typ zmyselný, ale čo sa týka lásky, tam zmyselnosť nie je na prvom mieste. Vždy ma dokáže očariť niečo náhodné, čo príde bez plánovania. Je to asi predurčené. Priťahujú ma viac ženy, ktoré vedia, kde sú normy správania aj spolužitia, a tie musia byť podobné ako u mňa. Len vtedy to môže klapať, keď majú partneri podobné vibrácie, sú naladení podobne, aby vedeli obaja, čo je správne a čo nesprávne.
Žijete už dosť dlho sám, nie je vám smutno? Nepomýšľate na ženbu? Hľadáte lásku?
– Žena ako manželka mi zatiaľ nechýba. Aspoň nie tak, že by som preto nemohol spávať. Mám nabitý denný program, takže celý deň niekde behám a večer čítam knihy, chodím spávať až o druhej v noci. Ale je pravda, že čím viac ma ľudia poznajú, tým väčší pozor si dávam, aby som nenatrafil na tú nesprávnu osobu a nedostal sa do rečí (smiech).
Kto tvorí váš mikrosvet, okrem dcéry Vierky?
– Samozrejme moja mama, jej sestry, brat a ich rodiny, ale tiež môj tréner karate Ladislav Klementis a jeho rodina. Sú mi blízki. Jeho žena je tiež karatistka. Pán Klementis je mojím najväčším vzorom. Vychoval už niekoľko majstrov sveta a patrí medzi mužov, ktorí ma veľmi motivujú, pretože je nielen dobrý karatista, ale je to osobnosť. Je stelesnením mužnosti, nebezpečnosti a na druhej strane harmónie a láskavosti.
Patrí do vášho svetíka aj vaša bývalá manželka? Ako s ňou vychádzate?
– S bývalou manželkou vychádzame veľmi pekne, sme naozaj priatelia. Chodí na moje tréningy, ale hoci sa stretávame, máme úplne nezávislý život. Veď nás spája naša dcéra.
