LONDÝN - Nemecká bojová loď Bismarck bola pýchou Hitlerovho námorníctva, jej úlohou bolo rozsievať skazu medzi obchodnými plavidlami mieriacimi do britských prístavov. Kráľovské námorníctvo si toho bolo dobre vedomé, a preto hneď pri prvej bojovej plavbe Bismarcku vyvinulo obrovské úsilie na jeho zneškodnenie. Úlohu, pri ktorej plnení zomreli stovky britských námorníkov, sa nakoniec podarilo splniť a nemecká loď klesla pred 85 rokmi, 27. mája 1941, na morské dno.
Potopeniu Bismarcku predchádzal zhruba týždenný hon, pri ktorom neschádzalo veľa a nemecký obrnenec sa dostal do bezpečia prístavu Saint-Nazaire v okupovanom Francúzsku. Britské námorníctvo, ktoré Bismarck so sprievodným krížnikom Prinz Eugen potupil, keď 24. mája poslali ku dnu slávny bojový krížnik Hood, to ale nedopustilo. Šťastný zásah torpédového bombardéra z lietadlovej lode Ark Royal najprv 26. mája zablokoval nemeckej lodi kormidlo – a tá sa potom už stala ľahkou korisťou.
Predtým, než klesol na dno Atlantiku do skoro päťkilometrovej hĺbky, Bismarck vydržal desiatky zásahov. Prvé granáty dopadli na ochromenú loď, schopnú plávať len vo veľkých kruhoch, okolo deviatej ráno ao necelé dve hodiny neskôr už zmizla z hladiny. Dodnes sa pritom vedú spory o presnú príčinu Bismarckovho potopenia. Do úvahy pripadajú tak streľba a útoky torpéd britských bitevníkov, ako aj rozhodnutie nemeckej posádky otvoriť ventily na dne lode. o ktorom hovorili preživší námorníci.
Smrť veliteľov na mostíku
Veľká časť z viac ako 2000 námorníkov na palube Bismarcku, vrátane viceadmirála Günthera Lütjense a kapitána lode Ernsta Lindemanna, zahynula už počas delostreleckého súboja. Napríklad velitelia lode podľa všetkého zahynuli, keď jeden z granátov vypálených Britmi zasiahol mostík. Ďalšie stovky mužov ale potopenie lode prežili a dúfali v záchranu, ktorej sa ale dočkalo len 114 námorníkov. Britské lode prítomné na mieste totiž záchranné akcie čoskoro prerušili v obavách z útokov nemeckých ponoriek.
Rýchlo a vcelku neslávne tak skončila loď, ktorej spustenie na vodu prilákalo vo februári 1939 do hamburského prístavu vyše 60 000 ľudí. V slávnostný deň prehovoril sám ríšsky vodca Adolf Hitler a najmohutnejšie plavidlo nemeckého námorníctva pokrstila Dorothea von Löwenfeldová, vnučka "železného kancelára" Otty von Bismarcka. Trvalo ale ešte rok a pol, kým bolo 251 metrov dlhé plavidlo s delami strieľajúcimi až 35 kilometrov ďaleko dokončené a zaradené do služby v nemeckom námorníctve.
Prvá a posledná plavba
Od augusta 1940 potom nasledovali skúšky na mori, po ktorých Bismarck zamieril na prvú – a ako sa ukázalo aj poslednú – plavbu. Vyrazil 18. mája 1941 o deviatej hodine večer z prístavu v obsadenej poľskej Gdyni. Po zastávke v taktiež okupovanom Nórsku, kde získala nový kamuflážny náter, zamierila loď v podvečer 20. mája 1941 Dánskym prielivom medzi Islandom a Grónskom do severného Atlantiku. Napriek snahe o utajenie akcie s názvom Rheinübung (cvičenie Rýn) už ju v tom čase Briti sledovali.
Prvé dejstvo dopadlo pre Nemcov zdanlivým úspechom, keď 24. mája Bismarck potopil krížnik Hood (počas pár okamihov vtedy zomrelo 1415 mužov jeho posádky). Zo strategického hľadiska ale znamenalo prezradenie plavby prehru, bojová loď bola navyše ľahko poškodená, a preto zamierila k opravám do Francúzska. Kráľovské námorníctvo, otrasené stratou pyšného krížnika, bolo ale rozhodnuté ju za každú cenu zastaviť. A vďaka nasadeniu lietadlových lodí sa mu to nakoniec aj podarilo.
Nemci, podobne ako neskôr počas vojny aj Američania a Japonci, sa tak presvedčili, že éra veľkých hladinových lodí sa blíži ku koncu. Cestu ku skaze Bismarcku totiž otvoril zásah jediným torpédom, zhodeným z dosť obstarožného dvojplošníka Fairey Swordfish, ktorý na miesto bitky dopravila lietadlová loď. Lietadlá, hoci štartujúce z pozemných základní, sa stali osudnými aj jeho sesterskej lodi Tirpitz. V novembri 1944 ju v nórskom fjorde potopili bombardéry Kráľovského letectva.
