MUSANZE - Vedci v rwandskom národnom parku Volcanoes testujú novú metódu monitorovania ohrozených druhov založenú na analýze environmentálnej DNA (eDNA). Tá umožňuje identifikovať zvieratá podľa genetických stôp, ktoré zanechávajú v pôde a vode. Podľa odborníkov im nová technológia pomôže chrániť biodiverzitu ohrozenú klimatickými zmenami a rastom populácie, píše agentúra AP.
V oblasti, kde sa v hmlistých lesoch pohybujú ohrozené mačiaky zlaté aj gorily horské, výskum tradične komplikujú hustá vegetácia, strmé svahy a obmedzený prístup v pohraničných zónach. Doterajšie metódy, ako sú fotopasce alebo priame pozorovania, podľa odborníkov nezachytávajú všetky potrebné informácie.
Vedci sa preto obracajú na nové technológie, ktoré umožňujú druhy lepšie odhaľovať a chrániť. Technológia eDNA umožňuje výskumníkom identifikovať druhy pomocou genetického materiálu, ako sú srsť alebo výkaly, ktoré zostávajú v pôde a vode. Pri prieskumoch sa tak znižuje vplyv ľudskej interakcie s voľne žijúcimi zvieratami. Inšpiráciu pre novú metódu vedci získali od svojich kolegov, ktorí skúmajú a chránia oceány. Od novej technológie očakávajú, že im pomôže vytvoriť zoznam všetkých druhov živočíchov v krajine a lepšie tak chrániť biodiverzitu ohrozenú klimatickou zmenou a populačným rastom.
Ide o veľmi efektívnu metódu
Patrick Nsabimana z Africkej nadácie pre voľne žijúce zvieratá (AWF) uviedol, že eDNA je veľmi efektívna metóda monitorovania v oblastiach veľkých ekosystémov, akým je práve národný park Volcanoes. „Pomocou jednej vzorky môžete odhaliť viacero druhov – cicavce, vtáky, obojživelníky a mnoho ďalších,“ uviedol Deogatias Tuyisingize, výskumník biodiverzity, ktorý sa na projekte podieľa. „Môžeme pozorovať, ako druhy v priebehu času osídľujú tieto miesta,“ povedal Tuyisingize. Ochranárom prírody to umožní skúmať návrat vzácnych a ohrozených druhov a zároveň poskytne včasné varovania pred inváznymi druhmi.
Metóda eDNA má však aj obmedzenia. Nedokáže spoľahlivo určiť počet jedincov a genetický materiál môže v prostredí pretrvávať aj po tom, čo sa daný druh v oblasti už nevyskytuje. Výzvou je aj spracovanie vzoriek, ktoré bolo spočiatku nutné vykonávať v európskych laboratóriách. Problémom sú tiež medzery v genetických databázach, ktoré sú v Afrike menej rozvinuté než v Európe či Severnej Amerike. Výskumníci preto teraz budujú regionálne špecifické databázy a do monitoringu zapájajú aj miestne komunity a strážcov národného parku. Projekt zároveň podľa vedcov prispeje k ochrane pred pytliactvom vďaka lepšiemu prehľadu o pohybe ohrozených druhov.
