GÍZA - Výstavba Veľkej pyramídy v Gíze patrí k najväčším záhadám ľudskej histórie. Archeológovia dodnes nemajú žiadne staroveké texty, ktoré by presne opisovali, ako sa podarilo zdvihnúť a uložiť milióny kamenných blokov s hmotnosťou desiatok ton v priebehu približne 20 rokov. Nová vedecká štúdia však prináša prelomové vysvetlenie.
Konštrukcia Veľkej pyramídy v Gíze, ktorá bola postavená ako hrobka faraóna Chufua okolo roku 2560 pred naším letopočtom, už celé desaťročia mätie odborníkov, informuje Daily Mail. Tradičné teórie hovoria o masívnych rampách a pomalom ukladaní kameňov po jednotlivých vrstvách, no tieto modely nedokážu presvedčivo vysvetliť, ako sa podarilo vyzdvihnúť kamenné bloky vážiace až 60 ton do výšky viac než 140 metrov v tak krátkom čase.
Zásadne odlišný prístup
Nová štúdia publikovaná v prestížnom vedeckom časopise Nature však navrhuje zásadne odlišný prístup. Autor výskumu, doktor Simon Andreas Scheuring z Weill Cornell Medicine v New Yorku, tvrdí, že starovekí stavitelia mohli využívať vnútorný systém posuvných protiváh a kladkových mechanizmov, ktoré boli ukryté priamo v útrobách pyramídy.
Podľa jeho výpočtov by takýto systém umožnil zdvíhať kamenné bloky neuveriteľným tempom – v niektorých fázach výstavby dokonca rýchlosťou až jeden blok za minútu. Kľúčom nemala byť hrubá sila tisícok robotníkov, ale efektívne využitie gravitácie a mechanickej výhody. Scheuring vo svojej práci poukazuje na viaceré vnútorné architektonické prvky pyramídy, ktoré by mohli túto teóriu podporovať. Veľká galéria a Vzostupná chodba boli podľa neho v skutočnosti šikmými rampami, po ktorých sa pohybovali ťažké protiváhy. Tie pri svojom páde vytvárali silu potrebnú na zdvihnutie kameňov na vyššie úrovne stavby.
Zdvíhací uzol
Zvláštnu pozornosť venuje aj Predkomore pred Kráľovou komorou, ktorá bola doteraz považovaná za bezpečnostný prvok proti vykrádačom hrobiek. Nový výklad ju opisuje ako funkčný zdvíhací uzol – akúsi prastarú kladku. Drážky v žulových stenách, nerovná podlaha a stopy po drevených konštrukciách podľa Scheuringa naznačujú, že tadiaľ mohli viesť laná umožňujúce zdvíhanie aj tých najťažších blokov.
Výskum tiež poukazuje na zvláštne asymetrie v rozložení vnútorných priestorov pyramídy. Kráľova a Kráľovnina komora nie sú presne vycentrované podľa osi stavby, čo by bolo nelogické pri tradičnom budovaní zvonka. Podľa autora to skôr naznačuje, že stavitelia museli prispôsobovať architektúru technickým obmedzeniam vnútorných mechanizmov. Nová teória dokáže vysvetliť aj niektoré vonkajšie zvláštnosti pyramídy, ako miernu konkávnosť jej stien či zmeny výšky jednotlivých kamenných vrstiev. Tie by mohli súvisieť s presúvaním vnútorných zdvíhacích bodov a znižujúcou sa hmotnosťou kameňov vo vyšších častiach stavby.
Zaujímavé je aj to, že model predpokladá absenciu veľkých neobjavených dutín v jadre pyramídy – čo potvrdzujú aj moderné merania pomocou miónového skenovania. Menšie zvyšky vnútorných chodieb či ramp by sa však ešte mohli nachádzať v horných alebo okrajových častiach monumentu. Veľká pyramída v Gíze tak možno nebola len zázrakom ľudskej vytrvalosti, ale aj dôkazom mimoriadne pokročilého technického myslenia starovekých Egypťanov – takého, ktoré sme možno doteraz podceňovali.
