LONDÝN – Dvadsaťtriročný Joe Pritchard sa rozhodol pre extrémnu fyzickú výzvu s jediným cieľom – pomôcť charite zameranej na pacientov s amyotrofickou laterálnou sklerózou. V krčme odbehol na bežiacom páse 167 kilometrov, pričom musel čeliť technickým problémom aj fyzickému vyčerpaniu.
Joe Pritchard z Worcesteru sa postavil pred jednu z najväčších výziev svojho života – nepretržitý 24-hodinový beh na bežiacom páse. Táto netradičná športová akcia sa odohrala v krčme The New Inn v Shrawley a jej hlavným cieľom bolo vyzbierať finančné prostriedky pre nadáciu My Name’5 Doddie, ktorú založil legendárny škótsky ragbista Doddie Weir. Ten zomrel vo veku 52 rokov po boji s amyotrofickou laterálnou sklerózou (MND). Pritchard a jeho 26-ročný brat Alfie sú spoluzakladateľmi športovej značky Mile Pie, ktorá venuje 25 percent svojich ziskov na charitatívne účely. Každý rok si bratia vymieňajú úlohy a jeden z nich sa púšťa do novej výzvy na podporu dobročinnosti. „Pravidelne sa snažíme absolvovať náročné výzvy a pri každej spolupracujeme s inou charitou, aby sme získali čo najviac peňazí,“ uviedol Pritchard, píše portál The Worcester News.
Počas 24-hodinového behu prekonal Pritchard 167 kilometrov, no čelil extrémnej fyzickej záťaži, výpadkom zraku, krvácaniu z nosa aj psychickým krízam. „Otec a brat ma museli podopierať, cítil som sa malátne a na odpadnutie,“ priznal. Po dokončení výzvy skolaboval a nakrátko stratil vedomie. „Keď som sa snažil dostať do kúpeľne, zrútil som sa znova. Prestal som vidieť, no nakoniec som sa predsa len dostal do vane a doprial si horúci kúpeľ,“ opísal dramatické chvíle po behu. Výzvu si vybral aj pod tlakom úspechov svojho brata, ktorý pred rokom absolvoval sériu extrémnych výkonov vrátane londýnskeho maratónu. „Pôvodne som si myslel, že 24 hodín nie je dosť pôsobivých – dokonca som uvažoval, že by som bežal celý týždeň a pokúsil sa prekonať rekord. Ale to bolo úplne absurdné,“ priznal s humorom.
Napokon sa rozhodol pre 24-hodinový beh, ktorý jeho priatelia spontánne presunuli do krčmy. „Chceli sme využiť fakt, že keď sa večer nazbierajú podnapití hostia, dajú si pár pív a rozhodnú sa prispieť na dobrú vec,“ vysvetlil. Okrem fyzických a psychických prekážok čelil aj technickým problémom. Bežecký pás, ktorý si požičal zo svojej bývalej školy, bol príliš široký na to, aby sa zmestil do vchodu krčmy. „Museli sme ho rozobrať na polovicu a snažili sme sa to urobiť tak, aby sme ho nepoškodili a nepretrhli káble,“ spomína. Keď sa mu napokon podarilo začať bežať, prišla ďalšia komplikácia – porucha senzora. „Pás nedokázal rozpoznať, že na ňom niekto beží,“ povedal. Každých 90 sekúnd musel stlačiť tlačidlo, aby nevyplo pás.
Hoci išlo o extrémne náročnú výzvu, Pritchard si najviac cenil reakcie ľudí, ktorí sa mu počas behu prihovárali. „Cudzí ľudia ku mne prichádzali a hovorili mi, ako sú na mňa hrdí a ako ich môj výkon inšpiroval, pretože majú blízkych postihnutých MND. Bolo to neuveriteľné,“ priznal. „Práve pre toto to robíme. Preto som sa dobrovoľne vystavil 24-hodinovému mučeniu – ten pocit, keď sa to podarí a vyzbiera sa veľká suma peňazí, je jednoducho neopísateľný,“ dodal.
