KÁHIRA - Výskum starovekých múmií dosiahol nový míľnik po tom, ako sa medzinárodný tím vedcov rozhodol privoňať k artefaktom v Egyptskom múzeu v Káhire. Výsledky pozorovaní, ktoré poskytli nové pohľady na zložky zachované v starodávnych mumifikovaných telesách, publikovali v prestížnom časopise Journal of the American Chemical Society.
Archeológovia, historici, konzervátori a dokonca aj spisovatelia beletrie sa už v minulosti zaoberali možnosťou analyzovať pach múmií. Vôňa bola totiž dôležitým faktorom v procese mumifikácie, kde používali oleje, vosky a balzamy na zachovanie tela a jeho ducha pre posmrtný život. „Vo filmoch a knihách sa dejú strašné veci ľuďom, ktorí cítia pach mumifikovaných tiel,“ povedala Cecilia Bembibreová, riaditeľka Inštitútu udržateľného dedičstva University College London (UCL), píše portál Phys.org. Po analýze pachu šíriaceho sa z múmií v Egyptskom múzeu v Káhire však zostal celý jej tím v úžase. „Drevnaté, pikantné a sladké,“ také boli časté definície, ktoré skôr pripomínali ochutnávku vína ako výsledok čuchania múmie. Objavili sa vraj aj kvetinové tóny, ktoré mohli pochádzať z borovicových a borievkových živíc používaných pri balzamovaní.
Tím z UCL a Univerzity v Ľubľane v Slovinsku privoňal k deviatim múmiám starým až 5000 rokov. „Vedci chceli systematicky študovať vôňu múmií, pretože je už dlho predmetom fascinácie pre verejnosť a odborníkov,“ povedala Bembibreová. Pri mumifikácii boli z veľkej časti pre faraónov a šľachtu vyhradené príjemné vône spojené s čistotou a božstvami, zatiaľ čo zlé pachy sa spájali so skazou a úpadkom. Vedci sa zamerali najmä na skutočnosť, či arómy pochádzajú z archeologického predmetu, pesticídov alebo iných produktov používaných na konzerváciu pozostatkov a či môžu byť poškodené plesňami, baktériami alebo mikroorganizmami. „Dosť sme sa obávali, že by sme mohli nájsť známky alebo náznaky rozkladajúcich sa tiel, čo sa nestalo,“ povedal Matija Strlič, profesor chémie na Univerzite v Ľubľane. „Špecificky sme sa báli toho, že by mohli existovať náznaky mikrobiálnej degradácie, ale nebolo to tak, čo znamená, že prostredie v tomto múzeu je z hľadiska ochrany v skutočnosti celkom dobré.“
Doplnil, že pri výskume aplikovali použitie technických prístrojov na meranie a kvantifikáciu molekúl vzduchu emitovaných zo sarkofágov, a tak určili stav zachovania bez toho, aby sa múmií vôbec dotkli. „Potenciálne nám to hovorí, z akej spoločenskej vrstvy múmia pochádzala. Odhaľuje to veľa informácií o mumifikovanom tele, ktoré sú relevantné nielen pre konzervátorov, ale aj pre kurátorov a archeológov. Sme presvedčení, že tento prístup je potenciálne veľmi zaujímavý pre iné typy múzejných zbierok,“ doplnil Strlič. Vedkyňa Barbara Huberová z Inštitútu geoantropológie Maxa Plancka v Nemecku sa síce štúdie nezúčastnila, ale na margo zistení svojich kolegov uviedla, že výsledky poskytujú kľúčové údaje o zlúčeninách, ktoré by mohli zachovať alebo znehodnotiť mumifikované pozostatky.
Informácie by sa tak mohli použiť na lepšiu ochranu starovekých tiel pre budúce generácie. „Výskum však zároveň podčiarkuje kľúčovú výzvu: dnes zistené pachy nemusia byť nevyhnutne z doby mumifikácie,“ povedala Huberová. „V priebehu tisícok rokov výrazne zmenili pôvodný profil vône také procesy, ako je odparovanie, oxidácia a dokonca aj podmienky skladovania. Pozorovanie mumifikovaných tiel cez sklenenú vitrínu znižuje zážitok, pretože ich necítime. O mumifikačnom procese sa nedozvedáme zážitkovým spôsobom, čo je jeden zo spôsobov, ako rozumieme svetu a ako sa s ním stretávame,“ dodala.
