MADRID - Viac ako pol milióna obetí si vyžiadala španielska občianska vojna, ktorá začala pred 80 rokmi, 17. júla 1936, vzburou pravicových dôstojníkov proti vláde v Madride. Tento takmer trojročný konflikt, ktorý bol podľa niektorých historikov zároveň "syntetický priestorom" Nemecka, Talianska a Sovietskeho zväzu pre druhú svetovú vojnu, začal v Španielsku takmer štyridsaťročnú diktatúru Francisca Franca.
Ani s koncom vojny v apríli 1939 utrpenie Španielov neskončilo. Likvidovaní či perzekvovaní boli tí, ktorí patrili k porazeným. A ešte 20. apríla 1963 bol za zločiny spáchané počas vojny popravený komunista Julian Grimau, hoci pre neho milosť žiadala aj britská kráľovná. Po Frankovej smrti v roku 1975 potom postihla krajinu "amnesia total" - o zločinoch sa nehovorilo, aby sa neotvárali staré rany. Až v roku 2007 sa podarilo socialistickej vláde presadiť zákon o historickej pamäti, ktorý umožňuje rehabilitáciu obetí vojny a frankizmu.
Španielska občianska vojna, v ktorej na strane ľavicových republikánov bojovalo zhruba dvetisíc Čechoslovákov, býva zjednodušene popisovaná ako boj medzi fašizmom a komunizmom, skutočnosť však bola oveľa zložitejšia. Na oboch stranách totiž existovali rôzne ideológie, takže aj vo vnútri jednotlivých táborov dochádzal ku krvavým stretom (ako napríklad medzi komunistami, trockistami a anarchistami v Barcelone v máji 1937, kedy zahynulo takmer tisíc ľudí). V tábore povstalcov sa stretávali rôzne vízie falangistov (stúpencov španielskej fašistickej strany) a monarchistov, ktorí žiadali návrat kráľa Alfonsa XIII z exilu.
Povstaleckí lídri nakoniec dokázali svojich prívržencov zjednotiť, čo značne prispelo k ich víťazstvu. Aj keď spočiatku bola ich jednotná vízia dosť vágna: "Sme nacionalisti. Nacionalista je opak marxistov," vyhlásil mozog puču generál Emilio Mola. Franco mal jasnejšiu stratégiu - forma vlády nie je dôležitá, hlavne musí v krajine udržať poriadok. Už počas prvých týždňov vojny preto začal Franco s masovými čistkami, aby zlikvidoval takmer všetku nepriateľskú inteligenciu. Jedným z tisícov popravených bol i básnik a dramatik Federico García Lorca.
K brutalitám sa uchyľovali aj republikáni; tí ale v dôsledku všeobecnej anarchie než programovej stratégie. Na oboch stranách boli tresty smrti vypočítavané na základe triednej príslušnosti či povolania - robotníci boli vraždení len preto, že boli robotníci; o život prišli tisíce kňazov napriek tomu, že cirkev sa do povstania takmer nezapojila. Jednotlivé skupiny si vybavovali aj osobné účty takzvanými paseos (prechádzkami), keď ozbrojenci vzali osobu "na prechádzku" za mesto a tam ju popravili.
A čo vlastne k občianskej vojne viedlo? Po vyhlásení druhej republiky v roku 1931 mali rôzne vrstvy španielskej spoločnosti odlišné predstavy o novej podobe krajiny. Jednotlivé vlády (ani ľavicová ani pravicová) nedokázali presadiť reformy, ktoré by zlepšili zlú ekonomickú situáciu. Španielsko zachvátili robotnícke štrajky a vzbury anarchistov a separatistov. A keď sa po vláde pravice dostal vo februári 1936 k moci Ľudový front, začala jej radikálna časť so spontánnou revolúciou. Prvým terčom sa stala cirkev, ďalším veľkostatkári, ktorým bola násilne zaberaná pôda.
Nasledoval puč armádnych dôstojníkov v Maroku 17. júla 1936 a už desať dní nato dorazila na pomoc povstalcom talianska letka od Benita Mussoliniho. Dodávky nemeckých, talianskych a sovietskych zbraní a účasť tisícok interbrigadistov (vrátane napríklad britského spisovateľa Georgea Orwella) urobili z tejto vojny "najmedzinárodnejšiu zo všetkých občianskych vojen", ktorá predznamenala nový vek vojen, okrem iného masovým nasadením tankov a letectva.
