SLOUGH - Pred druhou svetovou vojnou zachránil sir Nicholas Winton 669 českých a slovenských detí prevažne židovského pôvodu pred smrťou v nacistických táboroch smrti a pomáhal aj po vojne. Nad pozoruhodnými skutkami tohto bývalého britského bankára sa dodnes tají dych. On sám bral ale všetko s nadhľadom a označenie hrdina odmietal. Pred rokom, 1. júla 2015, sa jeho život uzavrel v úctyhodných 106 rokoch.
Winton sa narodil 19. mája 1909 v Londýne ako Nicholas Wertheimer v nemecko-židovskej rodine, ktorá odišla do Londýna na začiatku 20. storočia kvôli antisemitským náladám v Nemecku. Mladý Nick bol pokrstený a po štúdiu na strednej škole pracoval v bankách v Londýne, Hamburgu, Berlíne a v Paríži. V roku 1933 získal pilotný preukaz, závodne šermoval a niekoľko rokov pôsobil ako maklér londýnskej burzy. V decembri 1938 sa na neho s prosbou obrátil priateľ, člen Britského výboru pre utečencov z Československa (BCRC), ktorý z hotela Šroubek pomáhal ľuďom, ktorých ohrozoval nacistický režim. "Dozvedel som sa, že existuje organizácia, ktorá pomáha starým ľuďom vysťahovať sa na Západ. Lenže o deti sa nestaral nikto," objasnil Winton svoje rozhodnutie založiť detskú sekciu výboru.
Záchranu detí organizoval ako súkromná osoba, zaštítil sa však výborom pre utečencov a spolupracoval s Čedokom. Zorganizoval najmä vlakové transporty z Prahy do Británie, malá skupina opustila ohrozenú republiku aj cez Švédsko. Pre deti musel zabezpečiť od Nemcov povolenie k výjazdu, od Britov povolenie na vstup, prijatie v rodine a zložiť za každé kauciu 50 libier. Prvé deti odcestovali lietadlom 14. marca 1939, deň pred obsadením zvyšku českých krajín nacistickým Nemeckom. Nasledovali ďalšie transporty a posledný, ôsmy vlak, vyrazil 2. augusta 1939. Celkovo sa podarilo dostať do bezpečia 669 detí, z ktorých väčšina bola židovského pôvodu, zvyšok tvorili potomkovia spisovateľov, komunistov a ďalších nepriateľov nacistov. Väčšina ich príbuzných neskôr zahynula vo vyhladzovacích táboroch. Najväčší transport s 250 deťmi mal odísť začiatkom septembra 1939, ale kvôli vypuknutiu vojny sa už neuskutočnil. Väčšina detí zahynula, čo spoločne s pohľadom na utečencov zo Sudet Winton označil za najsmutnejší okamih svojho života.
Po vojne okrem iného pôsobil vo vtedajšej Medzinárodnej organizácii OSN pre utečencov. V 50. rokoch sa s rodinou usadil neďaleko Maidenheadu a neskôr, keď už bol v dôchodku, sa venoval charitatívnej práci. Za svoje činy bol Winton niekoľkokrát vyznamenaný a povýšený do rytierskeho stavu.
Prezident Václav Havel mu v roku 1998 udelil vysoké vyznamenanie Rad Tomáša Garrigua Masaryka, v roku 2014 dostal od prezidenta Miloša Zemana najvyššie české vyznamenanie Rad bieleho leva, ktoré v Prahe osobne prevzal.
Bol navrhnutý aj na Nobelovu cenu za mier. Dokumenty o jeho činnosti náhodou našla na pôde ich domu Wintonova manželka Grete. Sám Nicholas ich chcel vyhodiť, ale jeho žena ich odovzdala historičke Elizabeth Maxwelovej, ktorá zorganizovala stretnutie záchrancu s "jeho deťmi" v štúdiu BBC. Emotívne zábery dojali celý svet a z Wintona sa stala známa a uznávaná osobnosť. On sám ale rozruch okolo svojej osoby vždy zľahčoval tým, že vôbec nič neriskoval. "Bola škoda, že nepomohla žiadna ďalšia krajina. Skúsil som Ameriku, ale žiadne deti neprijali," povedal pred časom smutne.
Za svoj život vďačí Wintonovi napríklad brat rabína Karola Sidon Julius, sesternica bývalej americkej americkej ministerky zahraničia Madeleine Albrightovej Dagmar Šímová alebo režisér Karel Reisz. Wintonov život približuje životopis, ktorý napísala jeho dcéra Barbara. Píše v ňom, že skutočný význam celej záchrannej operácie ukázalo až priame stretnutie so zachránenými deťmi. Nicholasove činy pripomína aj slovenský režisér Matej Mináč v troch filmoch. Premiéry toho posledného - dokumentu s hranými pasážami a s názvom Nickyho rodina - sa v Prahe v januári 2011 vtedy 101-ročný Winton osobne zúčastnil.
V septembri 2009 bol z Prahy do Londýna vypravený zvláštny vlak, ktorý Wintonov čin znovu pripomenul svetu. A teraz má byť po ňom pomenovaná jedna z londýnskych ulíc.
