Áno, bol som tam. Prechádzal som sa medzi desiatkami tisíc ľudí, ktorí rovnako ako ja, prišli v utorok na štátny sviatok vyjadriť svoj občiansky postoj voči vláde Igora Matoviča.
Médiá sa snažia urobiť z demonštrácie na 17.novembra podujatie extrémistov a násilníkov. Nič nie je ďalej od pravdy a vie to každý, kto tam bol. Až na hŕstku futbalových fanúšikov, ktorí hodili zopár delobuchov pred Úradom vlády, v dave neboli žiadni radikáli, ale obyčajní pracujúci ľudia, ktorí majú jednoducho plné zuby Matovičovej nenávistnej a nesociálnej politiky.
Podal som si ruku s babičkou, ktorá prišla o palici. Tisli sa jej slzy do očí – spoliehala sa na trinásty dôchodok, ktorý jej nová vláda zobrala. Jej syn prišiel o robotu a nevie, čo má robiť. Sú zúfalí. Rovnako zúfalý bol pán v mojom veku, malý podnikateľ, ktorý kvôli pandémii prišiel o všetko – pomoc od Matoviča neprišla žiadna.
Zastavil ma bývalý policajt – vraj musel odísť z policajného zboru, pretože sa nemohol prizerať, ako sa novou vládou politizuje a ako sú policajti zastrašovaní. Hovoril som s mladými študentmi, ktorými Matovič kompletne berie ideály.
Ruku mi stískal starček, ktorého priatelia bojovali v Slovenskom národnom povstaní – ako ľavičiar sa cítil doráňaný z toho, že ho Matovič nazýva „fašistom“, iba preto, že prišiel vyjadriť svoj názor demokratickou a mierumilovnou cestou.
Robotníčka v stredných rokoch nevie Matovičovi zabudnúť, že ju násilím donútil ísť na testovanie – bála sa, že príde o prácu a príjem a neuživí svoje deti, iba preto išla a cíti to ako veľké poníženie. „To za toto sme v osemdesiatom deviatom štrngali?,“ krútila hlavou.
Takto vyzerali ľudia, čo vyšli sedemnásteho novembra na námestia, aby odkázali premiérovi Matovičovi, že už toho majú dosť. Žiadni extrémisti, ale doráňaní a nahnevaní občania. Vláda im nepomáha, vláda sa im vysmieva.
Premiér im arogantne nadáva do bludárov, kuvikov a múdrosráčov, rovnako ako lekárom a najväčším odborným kapacitám. Vláda pošliapava ústavu, kriminalizuje opozíciu, prijíma chaotické rozhodnutia, štát sa premenil na marketingovú agentúru, ktorej velí duševne nevyzretý zabávač. A na jeho vtipoch sa už nikto nebaví.
Stáli sme s Robertom Ficom pri soche Alexandra Dubčeka a spievali sme hymnu – spoločne asi s tisíckou priaznivcov strany SMER -SD. Nádherná atmosféra. Áno, na chvíľu sme si dali rúška dole. Médiá z toho okamžite urobili tému číslo jeden. Nezaujíma ich, že desiatky tisíc ľudí doma a ďalšie státisíce vnútri už nevládzu. Nezaujíma ich, že premiér Slovensko rozoštváva každodennými tlačovkami. Nezaujíma ich, že na Slovensku sa dvíha odpor, aký tu nebol. Oni riešia to, že opoziční poslanci si na chvíľu odložili rúško.
Prestaňme s tou demagógiou – utorňajší protest predsa nikoho neohrozoval, aspoň nie o nič viac, ako ohrozujú ľudí protesty v Bielorusku či Poľsku, kde sú takisto desaťtisíce ľudí v uliciach. Ale naša médiá im rúška nevyčítajú, naopak, tlieskajú im – akoby Covid nebol v celej Európe, iba u nás v Bratislave na Hodžovom námestí. Je to voči ľuďom nefér. Robia z nich extrémistov, ignorujú ich požiadavky, celý protest zhadzujú a bulvarizujú. Nikto nechce podceňovať pandémiu, ale Covid nemôže byť zámienkou, aby nás oberali o všetky práva – tak to teda nie.
Sedemnásty november je symbolom odporu študentov z roku 1939 proti fašistickej totalite. A ľudia cítia, že totalita prichádza zas. Nie je predsa normálne, že minister demokratickej vlády sa vyhráža babičkám a deduškom, že na nich pošle vodné delá a armádu. Nie je možné, že predstavitelia vlády opozičných voličov označujú za „opice“, „psychopatov“ či „luzu“. Takto demokracia fungovať nemôže. Ako to povedala tá smutná pani na námestí so slzami v očiach – za toto kedysi ľudia neštrngali. Áno, cítia sa podvedení.
Všimnite si, že v susednom Rakúsku ľudia neprotestujú. Nebude to tým, že premiér im vulgárne nenadáva? Nebude to tým, že vláda im prepláca straty, ktoré utŕžia pri lockdowne? Nebude to tým, že premiér spája spoločnosť, komunikuje s opozíciou, hľadá riešenia naprieč politickým spektrom, radí sa s odborármi aj zamestnávateľmi a rešpektuje názory odborníkov? Nebude to tým, že oni tam majú skutočného lídra, kým my na Slovensku máme pubertálneho krikľúňa?
Ani na Slovensku v utorok nemusel byť nikto v uliciach – aj tí dobrí ľudia, čo napriek vyhrážkam vlády prišli, by určite radšej boli doma s deťmi či vonku na dvore. Do tohto zúfalého činu ich dohnala vláda, ktorá im berie ľudské práva, živobytie a dôstojnosť. A ešte im aj nadáva ako malým deťom.
Slovensko sa pomaly prebúdza. A ľudí nezastavia účelové zákazy – pretože každý vie, že núdzový stav nemá oporu v zákone a vláda sa len jednoducho bojí. Napriek zákazom došlo desiatky tisíc ľudí – povedzte, koľko by došlo, keby nebolo zákazov? A koľko príde nabudúce? Jedno za SMER-SD môžeme sľúbiť – nebudeme protesty politicky zneužívať, ale budeme stáť pri ľuďoch. Navždy.
- reklamná správa -
