Milenci vikomt de Valmont a markíza de Merteuil, vo veciach lásky ľudia rovnakých zásad, spriadajú spolu intrigy, až sa nakoniec poškriepia a ukážu spoločnosti svoju pravú tvár.
Tento slávny epištolárny román Nebezpečné známosti (písaný formou listov) Pierra Choderlos De Laclosa je obrazom dobovej spoločnosti vo Francúzsku pred koncom 18. storočia – obdobia, keď sa rozhodovalo o postavení francúzskej šľachty a keď sa začala francúzska buržoázna revolúcia.
Spoločenská situácia a rovnako aj autorove názory sa výrazne odzrkadlili v jeho ponímaní triednych rozdielov v knihe. Záporné postavy sú najmä šľachtici ako vikomt de Valmont, markíza de Merteuil a do určitej miery i Cécile de Volanges, kým jedinou kladnou postavou je pani de Tourvel, ktorá je cnostnou meštiankou.
Hlavná postava, vikomt de Valmont v láske nevidí nič iné len hru, v ktorej jeden vyhrá a druhý prehrá, intriguje spolu so svojou milenkou markízou de Merteuil, zahráva sa s nevinnými životmi dvoch mladých žien pani de Tourvel a Cécile de Volanges, a to len z jedného dôvodu: aby ukázal, že statočnosť a nevinnosť je slabosť, s ktorými sa zahráva faloš a pretvárka.
Cnosť vo význame zbožnosť, ktorá je charakteristická pre postavu pani de Tourvel, je preňho príťažlivá len pre radosť z jej zničenia. Láska pre Valmonta znamená len pascu, zosmiešnenie samého seba.
Dej románu Nebezpečné známosti sa začína prvým listom markízy de Merteuil vikomtovi de Valmont. Chce zabrániť sobášu svojej príbuznej Cécile de Volanges, ktorá bola dosiaľ vychovávaná v kláštore, no teraz ju prisľúbili za ženu bohatému grófovi de Gercourt. Spolu spriadajú plány, ako sobáš prekaziť. Do cesty sa im ale pripletie pani de Tourvel, ku ktorej Valmont, napriek odporu k tomuto citu, pocíti lásku.
Markíza si zatiaľ vezme Cécile pod svoje ochranné krídla a zoznámi ju s rytierom Dancenym. Nasleduje sled intríg, plný tajnej mileneckej korešpondencie, ktoré spriadajú dvaja milenci – Valmont a markíza, aby situácia nakoniec vyvrcholila v ich pád. Valmontov prístup k láske zničí pani de Tourvel i Cécile, no i jeho samého.
Napriek viere v silu rozumu, postavy na záver podliehajú celkom opačnému citu: láske a odpusteniu. „V tejto chvíli cítim, že náš rozum nielen nemôže zabrániť našim nešťastiam, no ani nám v nich neposkytne útechu. Kto by sa nezachvel pri pomyslení, aké nešťastie môže zaviniť jediná nebezpečná známosť? A koľkým bolestiam by sme sa vyhli, keby sme o tom viac rozmýšľali!“ pani de Volanges.
