Volá sa Cale a nazvali ho anjelom smrti. Utiekol z útulku spasiteľov, aby putoval životom a hľadal vo svete vieru i nádej. Blíži sa totiž katastrofa, ktorá má vyhubiť všetko živé. Predpovedali mu, že jedného dňa zničí svet. A možno sa mu to aj podarí...
Prichádza záverečný diel trilógie Ľavá ruka Boha, v ktorom anjel skazy rozprestrie svoje krídla. Celý svet zadržiava dych pred rozhodujúcou bitkou. Paul Hoffman napísal trilógiu, ktorej prvá časť sa už v roku 2010 stala jednou z najmedializovanejších kníh na svete a aj na Slovensku si získala desaťtisíce fanúšikov. Paul Hoffman je skúsený autor - spolupracoval s velikánmi ako F.F.Coppola a dal pečať kultovému filmu Krstný otec. V novembri príde na Slovensko a Topky.sk vám ako jedno z mála médií prinesie exkluzívny rozhovor s týmto svetovo úspešným autorom.
Teraz si prečítajte ďalší úryvok z 3.časti Pod krídlami smrti.
Raz zaklopal na dvere sestry Wrayovej, no nik mu neodpovedal. Veľmi dobre vedel, že má zaklopať znova, no namiesto toho dvere hneď otvoril. Dúfal, že ju uvidí bez tmavého rúcha. Osamote ho určite nenosí. Možno je dokonca nahá. Má veľké prsia s červenými bradavkami ako čajové tanieriky u Materazziovcov? Tak si ju predstavoval. Alebo je škaredá a stará a koža na hrudi jej visí ako vlhká handra na šnúre? Či, nebodaj, uvidí niečo, čo by mu ani vo sne nenapadlo? Jeho nádej však rýchlo pohasla. Do miestnosti vstúpil tak potichu, že aj mačky by mu závideli. Mníška sedela na stoličke, spala a slabo pochrapkávala. Aj Poll odfukovala, no celkom iným tónom a v inom rytme. Mäkké a hlboké odfukovanie sestry Wrayovej pripomínalo malé dieťa. Poll chrápala ako starec so snami plnými nenávisti.
Cale si sadol a chvíľu počúval ich nádychy a výdychy. Napadlo mu prehľadať spálňu, no len čo vstal, rozmyslel si to a prikročil k sestre. Chytil jej rúško a chystal sa ho zdvihnúť.
„Čo to robíš, ty prekliaty úbožiak?“ zavrčala Poll.
„Niečo som stratil,“ uškrnul sa Cale.
„Tam to nenájdeš.“
Opatrne pustil rúško a vrátil sa na miesto, akoby sa nič nestalo. Mlčky sedel a Poll ho sledovala.
„Zobudíš ju?“ opýtal sa.
„Nie.“
„Môžeme sa porozprávať,“ navrhol priateľsky.
„Prečo?“
„Aby sme sa lepšie spoznali.“
„Viem toho o tebe dosť,“ odvetila bábika.
„Keď ma bližšie spoznáš, som celkom príjemný.“
„Nie si.“
„Myslíš si, že ma poznáš?“
„A ty si myslíš, že nie?“
Sestra Wrayová sa stále neprebrala.
„Čo som ti urobil?“ opýtal sa Cale. Nebola to urazená otázka, úprimne ho to zaujímalo.
„Veľmi dobre to vieš.“
„Neviem.“
Poll pozrela na sestru Wrayovú. „Má v sebe vznešenosť, zdvorilosť a veľkorysosť.“
„No a?“
„Je to jej slabosť, hoci práve pre tieto vlastnosti ju milujem. Tieto úžasné dary, o ktoré sa delí s ostatnými, jej bránia, aby sa ťa v dostatočnej miere bála.“
Cale sa snažil zatajiť, ako to ním otriaslo. „Prečo by sa ma mala báť? Nemá na to dôvod.“
Poll netrpezlivo vzdychla.
„Myslíš si, že ľudí sa treba báť iba preto, lebo ťa môžu udrieť do nosa alebo ti odťať hlavu? Má strach z tvojej podstaty – z toho, čo jej duši môže spôsobiť tvoja.“
„Niečo mi bzučí v ušiach,“ povedal Cale. „Znie to ako vety, no nedávajú zmysel.“
„Dobre vieš, o čom hovorím. Myslíš si to isté.“
„Nemyslím, pretože tvoje slová sú ako ťaví trus.“
„Vieš, že na iných prenášaš nákazu. Veľmi dobre si to uvedomuješ, ty ufňukaný ťuťmák.“
„Ešte nikto ma nepočul fňukať. A máš šťastie, že neviem, čo je ťuťmák.“
Poll vypla hruď. „Inak čo? Odhryzol by si mi hlavu?“
„Nemáš hlavu. Si drevená.“
„Nie som!“ rozhorčila sa bábika. „A na rozdiel od teba nemám mŕtvu dušu.“
Vtedy ju prvý raz počul zadržať dych, ako keď človeku vykĺzne niečo, čo nemal prezradiť.
„Čo to trepeš?“
„Nič,“ odvrkla.
„Pre nič by si nemala pocit viny. Čoho sa bojíš?“
„Teba určite nie.“
„Tak mi to povedz, dutá hlava.“
„Zaslúžiš si to vedieť.“ Poll pozrela na sestru Wrayovú – spala ako dvojročné batoľa. Bábika sa po chvíli premýšľania obrátila späť ku Caleovi. V očiach mala asi toľko láskavosti ako lasica, ktorú videl hodovať na mŕtvom zajacovi. Zviera zdvihlo hlavu, ľahostajne naňho uprelo zrak a vrátilo sa k zdochline.
„Vypočula som si jej rozhovor s riaditeľkou. Myslela si, že spím.“
„Zdalo sa mi, že vy dve hrdličky o sebe všetko viete.“
„Vôbec nás nepoznáš. Myslíš si to, ale mýliš sa.“
„Pokračuj. Tŕpne mi ľavá noha.“
„Ty si to chcel počuť.“
„O chvíľu mi zmeravie aj druhá noha.“
„Mŕtva duša je to najhoršie, čo sa ti môže stať.“
„Horšie než smrť? Horšie než päťhodinové zomieranie, keď ti z brucha trčia črevá a z pečene kvapká krv?“ Cale bol zámerne surový, ale nepreháňal.
„Človek so zavraždenou dušou je živá mŕtvola.“
„Pohyb, nemám celý deň.“
Lenže čo počul, sa mu nepáčilo. A nepozdával sa mu ani výraz v Polliných očiach.
„Mŕtvu dušu majú deti, ktoré utŕžia viac než štyridsať rán do srdca.“
„Rátajú sa aj údery do hlavy? Môjmu srdcu dali pokoj.“
„Sestra Wrayová povedala, že v tebe zabili radosť.“
„Prečo ti mám veriť? Mýlil som sa, nemáš dutú hlavu. Schovávaš v nej jazyk, ktorý ti uplietli z chlpov zo zadku chlipníka, čo trtká ovce. Tak je to.“
„Podľa mňa ti radosť nevzali.“
„Je mi fuk, čo si myslíš.“
„Tešíš sa z ničenia. Tvoja duša sa raduje z pohrôm a pustošenia.“
„To je lož! Počula si, keď som Wrayovej povedal...“
„Sestre Wrayovej,“ opravila ho.
„... keď som jej povedal, ako som v útulku zachránil dievča. Ani som ho nepoznal.“
„A doteraz to ľutuješ.“
„Žartoval som.“
„Nikto sa na tom nezasmial. V tvojej prítomnosti nikomu nie je do smiechu.“
„Odstránil som Kevina Meatyarda.“
„To tvrdíš ty.“
„Zachránil som Arbell Materazziovú.“
„Nerozmýšľal si pri tom srdcom, ale vtákom, všakže?“
„A čo jej brat?“
„To je pravda,“ uznala Poll. „Zachránil si ho a to bol naozaj dobrý skutok.“
„Takže sa mýliš – sama to vidíš,“ odvetil Cale podozrievavo.
„Netvrdila som, že máš mŕtve srdce. Veľa ľudí s mŕtvou dušou má dobré srdce. Určite si bol rozkošné dieťa. Dospelí sa nad tebou rozplývali. No potom ťa dostali spasitelia a zničili ti dušu. Nie každý sa dá zachrániť. Niektoré jazvy majú veľmi hlboké korene.“
„Daj sa vypchať!“ Cale bol otrasený.
Bábiku potešilo, že ho ranila. „Nie je to tvoja vina. Nenarodil si sa zlý, ale stal si sa takým. Nič sa nedá robiť. Úbohý Cale, nemáš žiadnu nádej.“
Cale pozrel na sestru Wrayovú. „Aj ona si to myslí?“
„Áno.“
„Nikdy to nepovedala.“
„Nemusela to vysloviť. Vždy viem, čo si myslí. Postaráš sa, aby trpela, však?“
„Sestra Wrayová?“
„Nie sestra Wrayová, hlupák. Tá zradná štetka, za ktorou stále nariekaš.“
„Nikdy som jej neublížil.“
„Zatiaľ nie, ale raz sa to stane. A keď prekročíš rieku, budeme trpieť všetci, pretože po jej smrti ťa už nič nezastaví. Určite vieš, akú rieku mám na mysli.“
„Zasa mi niečo bzučí v uchu.“
„Je to rieka, od ktorej niet návratu. RIEKA SMRTI. A za ňou sa rozprestiera LÚKA BEZÚTEŠNOSTI. To je tvoj cieľ, mladý muž. Kráčaš v ústrety zúfalstvu. Si soľ v našich ranách. Vznáša sa okolo teba pach nešťastia a čoskoro zasmradí celý svet.“
Poll takmer kričala.
„Ľutovala by som ťa, keby sa to netýkalo nás všetkých. Si anjel smrti. Kričí to z teba. Prekročíš rieku, odkiaľ niet návratu, vstúpiš do krajiny stratenej radosti, do údolia tieňov smrti...“
Na Pollin krik sa sestra Wrayová s hlasným zachrápaním prebrala.
„Čože?“ opýtala sa.
Odpovedalo jej ticho.
„Och, ty si už tu, Thomas? Zaspala som. Ako dlho čakáš?“
„Prišiel som iba pred chvíľou,“ zaklamal Cale.
„Prepáč, ale dnes sa necítim najlepšie. Môžeš prísť zajtra?“
Cale prikývol.
Sestra Wrayová vstala a odprevadila ho k dverám. Pred odchodom sa ho opýtala: „Hovorila ti niečo Poll, kým som spala?“
„Never tomu krpatému ufňukancovi ani slovo!“ zaškrečala vydesená bábika.
„Mlč!“ zahriakla ju sestra Wrayová.
Cale na ňu pozrel. Aj pre chlapca, ktorý odmalička spoznával, akí čudní vedia byť iní ľudia, to bola zvláštna situácia.
„Nie,“ odvetil. „Ani slovo. A aj keby otvorila ústa, nevšímal by som si ju.“
Prečítajte si viac o novinke Pod krídlami smrti.
- reklamná správa -
