Z INÉHO CESTA

Za novelu V mene otca, ktorá sa stala knihou roka 2011 v ankete denníka SME, si nedávno získal literárnu cenu Anasoft litera, Cenu Nadácie Tatra banky za umenie aj druhé miesto v slovenskej literárnej Cene cien mesačníka Revue aktuálnej kultúry RAK. Toľko ocenení za jeden titul je úctyhodný výkon. Ako vnímaš jeho úspech z pozície autora?

Ak je to úctyhodný výkon, tak rozhodne nie môj, skôr príslušných porôt, ja som si len písal svoje ako zvyčajne. Teraz sa to však zrazu zapáčilo viacerým čitateľom i kritikom. Možno je za tým trpezlivosť, s akou donekonečna spisujem jediné, subjektívne ladené pásmo opakovanej skepsy, pochybností a irónie, alebo je to práve opačne a ocenené boli posuny a zmeny oproti mojej predošlej „poetike“. Kniha V mene otca je iná minimálne formou – nie je to zbierka krátkych textov, ale mininovela, či skôr len dlhšia poviedka. Hoci ktovie, či „len“ – poviedka rozhodne nie je nejaký okyptený, nedotiahnutý román, pokus, ktorý ustal na polceste a zlyhal na nedostatku toho, čo by malo byť povedané; naopak, ak sa vydarí, má svoju hodnotu a je ozaj akýmsi úsporným románom, ohlodaným až na nevyhnutnú a podstatnú kosť. Mojimi opakovanými pokusmi o písanie chcem v každom prípade dosiahnuť, aby texty boli precízne a zároveň čo najstručnejšie. Asi sa to skončí aforizmami. Zápasím s tým ako pekár, ktorý sa po celý život pokúša upiecť dokonalý peceň alebo správne zakrivený rožok a niekedy sa mu zdá, že v práci na platónsky ideálnom chlebe a rožku naozaj pokročil, konzumenti však necítia rozdiel a už dávno sa im prejedla chuť jeho pečiva. Aj kritici akoby mi udelením ocenenia povedali: tu máš, ale už stačilo! Napokon, Cena Nadácie Tatra banky sa v jednotlivých kategóriách, pokiaľ viem, udeľuje raz za život. Zdá sa, že by som mal končiť. Zvažujem aj túto alternatívu, ale to vlastne odjakživa.

Takže pre teba literárne ceny, slová uznania nie sú povzbudením, motiváciou?

Sú ocenením toho, čo už bolo. Čosi som od roku 1996 povydával – hoci väčšinu by som radšej zlikvidoval. No vydavateľ tie veci s neurčitou nádejou na komerčný úspech udržiava na trhu, všelijako ich prebaľuje, presúva z kníhkupectva do kníhkupectva, ale tieto knižky sú už za mnou, žijú si vlastný zaprášený poličkový život. To, čo bolo, sa dočkalo ocenenia, ale to neznamená, že som vďaka tomu schopnejší budúcej tvorby. Obávam sa, že každý má v sebe len obmedzenú dávku invencie, špecifického, životom a skúsenosťami sformovaného náhľadu na svet, a ten spracúva, formuluje a obrusuje do svojej životnej výpovede, jedinej a hádam zásadnej. Ak to tak nie je, vyrába tovar, možno remeselne zručne zvládnutý, iste aj zábavný, ale „iba“ tovar. Dominik Dán, Karika, Urbaníková, Matkin, Banáš, výrobcovia, chrliči, obchodníci so slovom – mnohohlavý drak. Vedia písať, ale v rámci poklesnutej normy a toho, čo potrebuje trh.

Ako si potom vysvetľuješ ich stabilne popredné pozície v rebríčkoch najčítanejších slovenských autorov?

Nikoho neobťažujú filozofovaním či kladením otázok. Čitatelia pri ich knihách oddychujú. Nedávno som stretol človeka a to bol – nežartujem – práve čitateľ, sám sa tak označil, rád čítam, povedal, keď si chcem oddýchnuť, dodal. Čiže, zdá sa, že ľud je unavený. Ľud, keď môže, tak oddychuje, oddychuje s knižkou a to potom nazýva „čítaním“. Tento oddych, relax. Kdesi v práci oni všetci tuho uvažujú, riešia problémy, musia sa riadne obracať, potom majú právo vypnúť a takí vypnutí siahajú po knižkách. Inak nikdy. No a čo potrebuje vypnutý čitateľ? Ballu, Hlatkého, Rehúša alebo zatrpknutého Ciorana? Kafku, Becketta, Virgilia Piñeru? Nie. No a na unavených čitateľoch potom stoja piedestály dominikov dánov. Stoja na unavených ľuďoch, ktorých celý fyzický i psychický potenciál vycicali zamestnávatelia. Zdalo by sa, že aspoň oni, úspešní zamestnávatelia, by mohli siahnuť po zložitejších textových konštruktoch – ale nie! Aj oni sú unavení, unavení cicaním, aj keď sú aspoň bohatí a vďaka tomu možno aj šťastní, takže nepotrebujú pátrať po príčinách svojho neexistujúceho nešťastia v podozrivých nízkonákladových publikáciách.

Vráťme sa ešte k literárnym oceneniam a tvojmu postoju k nim. Máš pocit, že ťa obmedzujú a zaťažujú bremenom zodpovednosti?

Pravdaže. Ešte šťastie, že sa nevyskytujú často a že na bremeno zodpovednosti som zvyknutý. Akú-takú zodpovednosť som prijal hneď na začiatku, ako každý, kto chce písaním aspoň čiastočne vyjadriť seba, a nie iba zábavné príbehy, ktoré by si pútnici na chorvátskej pláži nosili so sebou v elegantných kabelkách alebo zovreté v chlpatom podpazuší.

Jitka Rožňová

Foto Eliška Balážová

Rozhovor si dočítate v Knižnej revue 16/17 (7. augusta)!