Vo Vydavateľstve Slovart vyšla v češtine v týchto dňoch pozoruhodná publikácia mapujúca osudy slovenského a českého filmu v povojnovom období Diagnózy času: Český a slovenský poválečný film. V rozhovore ju predstavuje jej autor, filmový a literárny kritik Jan Lukeš.
V knihe Diagnózy času sa sústreďujete na českú a slovenskú povojnovú kinematografiu. Prečo ste sa rozhodli nevenovať sa hlbšie aj predvojnovému obdobiu?
Predvojnovú a vojnovú kinematografiu považujem za relatívne uzavretú etapu, ktorej sa dosť dôkladne venovalo množstvo bádateľov predo mnou. Oproti tomu povojnová kinematografia svojím štátnym výrobným monopolom otvorila úplne novú epochu, trvajúcu až do prevratu v roku 1989. Po ňom sa do istej miery vrátila k prvorepublikovým pomerom, hoci v úplne inom spoločenskom i tvorivom kontexte. Práve konfrontácia reálnych možností a snov v danom období a v interakcii s nárokmi politickej moci ma zaujímala najviac. Iste i preto, že od môjho detského veku v päťdesiatych rokoch som už sám pamätníkom a v ujasňovaní úlohy filmu v spoločnosti som videl odraz hľadania identity aj mojej vlastnej generácie.
Ako autor námetu i scenára stojíte za pozoruhodným projektom – seriálom Československá kinematografie šedesátých let (réžia Martin Šulík, 2011), ktorý vyšiel na 28 DVD. Do akej miery vám pomohla skúsenosť z tohto projektu pri zostavovaní Diagnóz času?
Vyštudoval som pôvodne češtinu a dejepis, takže nakrúcanie s takmer stovkou popredných slovenských a českých filmárov sa mi stalo doslova štúdiom ďalšej školy. A nielen filmovej, ale tiež školy života, školy tvorivej morálky a tolerancie.
Aké rozdiely sprevádzali prácu na seriáli a na knihe?
„Výsluch“ takého obrovského množstva tvorcov pre mňa znamenal bezprostredný pohľad na spracovávaný materiál, nesmierny faktografický prínos i pohľad do osobnostného zázemia toho-ktorého diela. V knihe však uplatňujem svoje vlastné kritické vnímanie povojnového vývoja kinematografie, v rámci ktorého môžu byť subjektívne motivácie jednotlivých aktérov diania iba čiastkovým čriepkom celej mozaiky.
Aké aspekty nazerania na náš film boli pre vás najpodstatnejšie pri zostavovaní knihy? Stojí v centre pozornosti spoločensko-politický kontext alebo sa viac sústreďujete na estetické kvality filmov?
Myslím si, že kniha obsahuje obidve hľadiská, primárne ma však zaujímal film ako médium, ktoré dlho plnilo úlohu bezprostredného nástroja propagandistického ovplyvňovania más. Dnes je v tomto postavení televízia, preto je doteraz predmetom takého veľkého záujmu politikov, i keď internet najmä pre mladšie generácie už rolu televízie zmenšuje. Filmári však medzitým zvádzajú ťažké boje s komerčnými vplyvmi, ktoré ich umeleckú slobodu i občiansku morálku stavajú pred podobné dilemy ako doby minulé.
Ťažisko vašej knihy tvorí päť kapitol, ktoré sú poprelínané intermezzami. Vytvorili ste tak prehľadnú periodizáciu českej a slovenskej kinematografie. Akoby ste stručne charakterizovali jednotlivé etapy?
Povojnové nádeje na umelecký film, ich pád do služieb komunistickej strany a nový rozmach po roku 1956. Reštrikcie roku 1959. Uvoľnenie šesťdesiatych rokov a rozmach českej i slovenskej novej vlny. Labutia pieseň tvorby roku 1969. Šedá éra normalizačná. Pukanie ľadov roku 1989. Zrušenie štátneho filmového monopolu, zápas o zachovanie pôvodnej produkcie. Spoločenská reflexia roku 2009. Perspektívy našich časov. A ďalej už bude pokračovať niekto iný, ak bude vývoj filmu vidieť ako ja...
Tomáš Tvrdoň
Celý rozhovor a nové informácie o knihách nájdete v Knižnej revue 11 (29. mája).
- reklamná správa -
