Na jeho debute Kivader kritika ocenila humor, ľudskosť, empatiu, ale i originálne spracovanie témy. Slovami chvály nešetrila ani pri diele Záchytka z prostredia protialkoholickej záchytnej stanice. O jeho novej knihe s názvom Kale topanky, ale i o všeličom inom sme sa zhovárali s Víťom Staviarskym (1960).
Nedávno sa na pultoch kníhkupectiev objavila vaša tretia kniha. Mohli by ste ju čitateľom predstaviť?
Zatiaľ je to moja najhrubšia knižka. (Smiech) Zasa je o Rómoch z východného Slovenska. Lenže títo sú pre zmenu na vyššej sociálnej úrovni ako Rómovia v Kivaderovi. Sú to obchodníci z „blšáku“, čo cestujú po Slovensku a živia sa kšeftovaním na jarmokoch. Do tohto prostredia, pomerne pragmatického, je vsadený príbeh lásky krásnej Sabiny a slepého muzikanta Karolka. Obaja utekajú naprieč Slovenskom pred Ferdym Sojkom, ktorý si robí na Sabinu zálusk. Je to novela, tak trochu romanca, ale i road movie. A aby to celé náhodou nebolo „príliš dojemné“, príbeh nám živelným spôsobom porozpráva staršia Rómka, prezývaná Vrana.
Prevažná časť deja Kale topanok sa odohráva na východe Slovenska, podobne ako vaše predchádzajúce diela. Zdá sa, že táto časť krajiny je pre vás stálou inšpiráciou...
Východné Slovensko poznám najlepšie, aj keď som roky býval v Čechách a pri svojom „kočovnom“ povolaní chodievam kade-tade. Na východe som doma a orientujem sa tam, čo je, okrem fantázie, pre autora veľká výhoda. Kale topanky by sa mohli odohrávať trebárs i v Amerike a namiesto Rómov by v novele mohli vystupovať černosi alebo Portorikánci, lebo príbeh je univerzálny. Lenže to by som musel študovať miestny kolorit, spôsob reči postáv, mohol by som si napríklad vygoogliť na internete aj názvy ulíc v New Orleans, ale to by bolo oveľa prácnejšie.
Ako u vás vyzerá proces tvorby? Ide o dlhodobé zhromažďovanie materiálu, systematickú prácu alebo všetko závisí od toho, kedy príde múza?
Múza prichádza obvykle vtedy, keď sa to človeku vôbec nehodí. No ja som s ňou urobil za tie roky dohodu, že ak chce za mnou chodiť, tak iba v zime, ináč ju budem ignorovať. Text Kale topanok som napísal za mesiac, doslova v trysku. Príbeh som dobre poznal, šlo len o to, aby sa mi nevymkol z rúk, aby som stlačil dej presne na dva týždne, a ešte aby tok reči rozprávačky Vrany bol šťavnatý a živý. Tak trochu som sa pri písaní premieňal na ženu. Začal som od polovice, valil som sa po koniec, potom som sa vrátil na začiatok a skončil v polovici, kde sa to celé stretlo. Dal som si následne ročnú prestávku. Dve zimy som sa s textom mordoval, škrtal a opravoval, až iskry lietali. Dvakrát som ho aj od zúrivosti zahodil do kontajnera, no rozmyslel som si to, šiel som ho vyhrabať a „makal“ ďalej.
Na obálke knihy sa uvádza, že ide o prepis filmového scenára Šľepa laska...
Scenár sa nikdy nerealizoval. Preto som ho pretavil do literárnej podoby. Film sa mal trikrát nakrúcať, na jeho príprave sa vystriedali rôzne štúdiá i režiséri, raz naň boli peniaze, potom už zrazu nie, niekam sa stratili, hovorím o 90. rokoch, o tej čiernej diere slovenského filmu. Mňa to napokon otrávilo, prišlo mi nezmyselné stále dokola prepisovať scenár, hocikomu ho šiť na ruku. Šiel som radšej robiť niečo zmysluplnejšie. Sedem rokov som potom nenapísal nič nové.
Veronika Svoradová
Foto Mária Staviarska
Celý rozhovor si prečítate v Knižnej revue 19 (vychádza 19. septembra)!
