BRATISLAVA - Neonacisti! Nemajú problém zmlátiť, a ako ukázali udalosti posledných dní, ani zabiť. Bezdôvodne! Len preto, že niekto má dlhšie vlasy... Mladší z nich cítia silu a podporu skupiny, starší slepo veria v „čistú rasu“.
Ako ste sa stali prívržencom neonacistov?
- Mal som trinásť rokov. Môj brat k nim tiež patril, išiel mi príkladom. Príslušnosť k veľkej skupine a mlátenie ľudí sa mi veľmi zapáčili.
Čo si myslíte o útokoch, ktoré sa v týchto dňoch zostrili?
- Je ich asi menej, čo má naopak za následok, že silnie tvrdosť jadra. Útoky sú ostrejšie a brutálnejšie, ľudia sú lepšie organizovaní. Je to vidieť aj v prípade zabitia študenta na nábreží.
O čom rozmýšľa chlapec, ktorý prichádza do partie neonacistov?
- V podstate ide o akýsi nábor davovou psychózou. Veľkí ľudia, krik, tetovanie. Vidíte svojich veľkých členov, ktorí sú vaším vzorom. Ide o pocit, že k niekomu patríte. Možnosť využívať neobmedzenú silu partie. Keď sa mladý človek stane neonacistom, určite nerieši kult rasizmu a viery v nejakú „čistú rasu“. Neskôr však áno. Podľahne skupine a začne veriť aj on sám.
Čo si myslíte o extrémistických prejavoch dnes?
- Neviem, ako som mohol v niečo také veriť, bol som hlúpy a obmedzený. Dnes je napríklad mojím veľmi dobrým priateľom práve Róm. Na niečo podobné som v minulosti ani nepomyslel.
Podľa čoho ste si vyberali svoje obete?
- Na tom nikdy veľmi nezáležalo. Nemali sme dôvod, prečo ten alebo onen. Stačilo, keď nám nebol sympatický. Jednoducho sme chceli niekoho rozbiť, demonštrovať silu skupiny.
Aká je v neonacistických skupinách hierarchia?
- V každej skupine je vodca, človek, ktorý je najsilnejší. On urobí prvý krok. Len čo zaútočí, nasledujú ho ostatní.
Aké ste mali zbrane?
- Celkom bežný bol nôž a boxer. Každý tretí mal ostrú alebo plynovú pištoľ. Plynové aj používali.
Na koľkých útokoch ste sa zúčastnili?
- Asi stovky ročne, od ľahkých až po surové. Bodanie bolo tiež ich súčasťou.
Mali ste konflikt s políciou?
- Na začiatku si nás takmer nevšímali. Spravili sme 10- 12 útokov za noc a v pokoji sme sa pobrali domov. Až okolo roku 2002 policajti pritvrdili. Každý piatok a sobotu posilnili hliadky, vtedy sme totiž „úradovali“ v meste. Začali nás zapisovať, kontrolovať totožnosť. Keď k niečomu prišlo, mali sme problém.
Útočili ste na bezbranných a nevinných ľudí. Prečo?
- Viem, nebolo to správne. Boli to hlúpe, zbytočné a nezmyselné veci. Prestal som s tým. Veľmi ľutujem a mrzí ma, že som k nim patril. Ľudí, čo to robia, dnes odsudzujem.
Prečo ste sa rozišli s neonacistami?
- Vyskúšal som marihuanu, čo je v partii neprípustné. Začal som rozmýšľať, čo sa to deje, uvedomil som si, že to, čo robíme, nie je v poriadku. A bol som svedkom veľmi brutálnej bitky. Chlapca s dievčaťom rozbili úplne na „kašu“, viac ako kedykoľvek predtým.
Aké je zloženie neonacistických skupín?
- Rozmanité. Od žiakov základných škôl po hŕstku vysokoškolákov. Sú medzi nimi chudobní ľudia, ale aj z lepších rodín. V podstate celá škála.
Existovalo prepojenie na políciu, armádu alebo politiku?
- Áno. Určití ľudia boli policajti, ale ich nadriadení to netušili. Títo ľudia mali prehľad a patrične to využívali.
