BRATISLAVA - Pozná to každý rodič. Blíži sa termín polročného vysvedčenia, čo je obdobie, ktoré rozhodne nie je po chuti všetkým žiakom. Prospech môže niekedy predstavovať traumu, sklamanie, očakávanie trestu či neskôr nepríjemné spomienky v dospelosti. Je veľa faktorov, ako sa vysporiadať s nie tým najlepším vysvedčením. Aj preto sme k tejto téme oslovili povolané odborníčky. Tie prezradili, ako by mali rodičia postupovať v prípade, ak vysvedčenie nezodpovedá ich očakávaniam a čo robiť, aby dieťa zostalo motivované a nie traumatizované.
Na naše otázky odpovedali psychologička a psychoterapeutka pod supervíziou z Centra Psyché Soňa Mayerová a detská psychologička z detskapsychologicka.eu Natália Zajacová.
Nepríjemné januárové prekvapenie pre rodičov
Druhá menovaná odborníčka pre Topky hneď na úvod spresnila, že aj keď sa dnes najmä rodičia miléniálov a generácie Z snažia meniť staré vzorce rodičovského správania za modernejšie a rešpektujúcejšie prístupy, polročné vysvedčenia stále predstavujú pre mnohé rodiny významný moment, ktorý spúšťa napätie. Ide o známe prípady, keď známky na polročnom vysvedčení, ktoré často býva prísnejšie ako to koncoročné, nezodpovedajú očakávaniam rodičov.
V modelovej situácii sa dá pracovať s dieťaťom, ktoré koncom januára prinesie domov neočakávané a pre rodičov nepochopiteľné známky. Psychologičky prezradili, ako by sa mal zachovať rodič a ako sa má zachovať dieťa, aby v domácnosti nenastalo napätie. Často môže nastať aj niekoľko dní trvajúci fenomén "tichej domácnosti". Tá môže negatívne ovplyvniť vzťah s rodičmi.
Dieťa sa vám po kriku či výčitkách len ťažko viac otvorí, treba na to ísť inak
"Rodič by sa mal snažiť vytvoriť bezpečnú atmosféru v zmysle prijatia, otvorenej komunikácie bez hodnotenia osobnosti dieťaťa. Pokiaľ sa dieťa bojí hovoriť o svojich známkach, lebo očakáva napríklad krik, výčitky a podobne, ťažko môžeme očakávať, že bude pociťovať dôveru a vtedy môže prísť aj k tomu, že rodič môže byť z vysvedčenia prekvapený. V týchto prípadoch podporujeme rodičov zamerať sa na to, čo sa podarilo a spoločne s dieťaťom hľadať možnosti, ako si v učení a škole pomôcť tam, kde je to možné. Rodič má tiež vždy možnosť zájsť za príslušným pedagógom a vypýtať si spätnú väzbu, čo sa deje na hodinách. Tichá domácnosť nie je zdravý spôsob zvládania konfliktov, v tomto prípade vnímam skôr výzvu na strane rodiča, ako so sebou pracovať, aby v rodine mohol byť priestor aj na neočakávané situácie," uviedla na začiatok psychologička Soňa Mayerová z Centra Psyché.
Rodič by mal svoju emóciu najskôr spracovať a až potom prehovoriť s dieťaťom
Podľa detskej psychologičky Natálie Zajacovej z detskapsychologicka.eu je podstatné si "pozametať aj pred vlastným vchodom" ako rodič. "Najefektívnejšou stratégiou je, keď rodič najprv pracuje so svojou vlastnou emóciou (často sklamania či obáv) a až potom vstupuje do rozhovoru s dieťaťom. Oddelenie vlastnej frustrácie od dieťaťa umožňuje udržať bezpečný emocionálny rámec, ktorý aj expert na vývinové a psychoanalytické aspekty vzťahu dieťa–rodič Winnicott označuje ako „holding environment“. Pokojný rozhovor, zvedavosť a validácia namiesto výčitiek znižujú riziko napätia, tichej domácnosti a vzniku úzkostných reakcií," tvrdí Zajacová.
"Dieťa potrebuje cítiť, že vysvedčenie neohrozuje ich vzťah. Namiesto hodnotenia sa osvedčuje: „Vidím, že tá matematika ti moc nejde, dohodneme doučovanie na druhý polrok?“ alebo oceniť predmet v ktorom sa dieťaťu darí, a tak ho motivovať aby sa zdokonaľovala v niečom čo mu ide, namiesto zvyšovania tlaku na výkon v predmete, ktorý je pre dieťa náročný: „Fíha vidím, že v slovenčine si naozaj dobrá, poď pozrieme nejaké knižky čo môžeme čítať aj spolu!“. Takýto prístup podporuje vnútornú motiváciu a pocit kompetencie," pokračuje Zajacová.
Rozdielná rýchlosť vstrebávania vedomostí
V tomto prípade rozhoduje aj tempo, akým v škole deti učivo preberajú a ako je schopné ho efektívne navnímať. "Či je učivo správne nastavené z hľadiska obtiažnosti neviem posúdiť. Pokiaľ ale ako rodič alebo rodinný príslušník vnímam, že dieťa má s učením ťažkosti, dochádza napr. k afektívnym záchvatom, výbuchom, alebo pozorujeme vôbec len nechuť dieťaťa chodiť do školy, lebo je to tam náročné, mali by sme aj uvažovať smerom k jeho individuálnym kapacitám, či tam nie je prítomné niečo, čo učenie robí obtiažnejším ako napr. spolužiakom/čkám. Má problémy s čítaním, písaním počítaním, porozumením textu? Môže ísť o špecifickú poruchu učenia. Nie je schopné zamerať pozornosť, často sa „zasníva“, nedokáže spracovať komplexnú inštrukciu? Môže zase ísť o poruchu ADHD. Darilo sa dieťaťu dobre a zrazu prišiel prepad? Možno, že sa deje niečo situačné v škole, doma, vo vzťahoch, na čo prichádza reakcia vo forme nesústredenia, prirodzeného poklesu výkonu. Akonáhle vidíme, že ťažkosti pri učení pretrvávajú alebo sa týkajú jedného typu predmetov, je namieste zvážiť prípadnú diagnostiku, lebo bez individuálneho vzdelávacieho plánu je potom školská záťaž neprimerane zaťažujúca," myslí si Mayerová.
Nové technológie pre rodičov a úteky detí z domu
Vzdelávanie detí v roku 2026 je na Slovensku spojené už aj s určitým technickým pokrokom. Napríklad v prípade kontroly prospechu v nultých rokoch, kedy rodičia len podpisovali to, čo našli v žiackej knižke je tu dnes aj internet a s ním webový prístup na EduPage. Tieto vymoženosti do istej miery znížili ono nečakané prekvapenie na vysvedčení, no aj v minulosti neboli výnimkami nepríchody domov či úteky z domu kvôli zlým vysvedčeniam. Tento fenomén, žiaľ, úplne nevymizol ani dnes.
"Prípady útekov alebo strachu z návratu domov so zlým vysvedčením sa stále objavujú, hoci modernizácia ako EduPage znížili element „prekvapenia“ (internalizovaná úzkosť). Deti však stále prežívajú chronický tlak z očakávaní rodičov, čo sa často prejavuje aj psychosomaticky – bolesťami hlavy, brucha, poruchami spánku a u mladších detí na prvom stupni často aj tikovými prejavmi. Bolesti hlavy, brucha a podobné reakcie sú častejšie u starších žiakov základných škôl a adolescentov stredných škôl, kedy sa zvyšuje citlivosť na hodnotenie," vysvetlila psychologička Zajacová.
Psychický nátlak môže niektorých jedincov dohnať až k zakázaným látkam
Krutou realitou navyše dnes býva aj fakt, že niektoré deti sa uchyľujú k utlmujúcim látkam akými môžu byť drogy či alkohol. "Väčšina rodičov našich detských či adolescentných klientov a klientiek sa snaží vytvoriť bezpečné prostredie vo svojich domácnostiach a rozumejú tomu, že vysvedčenie môže odrážať ich aktuálne prežívanie. Mladý človek, ktorý akoby nemá nádej, že rodič má záujem budovať vo vzájomnom vzťahu bezpečie, môže zvoliť aj nezdravé spôsoby, ako sa s takýmto tlakom vyrovnať. V reakcii na záťaž môže dochádzať od k uzavretiu sa viac do seba, tendencii vyhýbať sa rodinnému prostrediu alebo klamaniu až k užívaniu návykových látok, sebapoškodzovaniu, suicidálnym tendenciám a podobne," nevylúčila túto možnosť ani Mayerová.
"U adolescentov vnímam objavovanie či experimentovanie s alkoholom alebo inými rizikovými stratégiami. V takýchto prípadoch ide najčastejšie o jednorazové vyskúšanie, často v kontexte vrstovníckej skupiny, v rámci „zlej partie” skôr, ako krátkodobý únik alebo formou regulácie emocionálneho napätia. Naopak, u adolescentov, ktorí už predtým mali skúsenosti s alkoholom či inými látkami, býva reakcia na zlý výkon vo forme školskej známky spúšťačom prehlbovania už existujúceho vzorca správania (experimentovanie alebo eskalácia už naučených spôsobov zvládania stresu)," popísala psychologička Zajacová.
Kedy rodičia vyhľadávajú pomoc?
Detská psychologička Natália Zajacová navyše priznala, že v praxi sa stretáva aj s deťmi a dospievajúcimi, u ktorých rodičia na školské výsledky reagovali neprimerane a boli významným spúšťačom stresu. "Často však nejde len o jednu známku, ale o opakované skúsenosti, ktoré ovplyvňujú sebaobraz dieťaťa, vzťah k učeniu a vzťah s rodičmi. Dôležité je chápať vysvedčenie ako informáciu o procese učenia, nie ako hodnotiaci verdikt, a podporovať dieťa v jeho individuálnom raste a schopnosti regulovať emócie. Ja pracujem aj ako školský psychológ a samotné slabé hodnotenie nebýva primárnou ťažkosťou, s ktorou prichádza detský klient ale skôr rodič. Rodičia často vyhľadajú odbornú pomoc práve z obáv spojených s neuspokojivým vysvedčením, pretože hľadajú vhodný spôsob, ako s dieťaťom o výsledkoch komunikovať bez zvyšovania napätia. Zaujímavým pozorovaním je, že u detí, ktoré dlhodobo dosahujú slabšie známky, rodičia často nevyvíjajú dostatočný záujem o jednotlivé výsledky, a návšteva psychológa v súvislosti s týmto typom ťažkosti zostáva pre rodiny stále tabu," uzavrela Zajacová.
