ŽEHRA – Ladislav Mižigar (46) zo Žehry (okr. Levoča) tvrdo pracuje ako traťový robotník na železnici už 28 rokov. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby z osady, kde žije, nebol jediný zamestnaný. Z asi 450 dospelých ľudí tu nemá stálu prácu nik iný. Jeho kolegovia tvrdia, že Ladislav drie ako kôň. Naopak, susedia z osady sa mu smejú. Vraj - načo pracuješ, keď môžeš žiť iba zo sociálnych dávok?
Otec piatich detí vstáva už o piatej ráno. Manželka mu urobí raňajky a pripraví desiatu. O pol hodiny neskôr už sadá na svoj bicykel a odchádza na stanicu do neďalekých Spišských Vlachov. Pracuje do štvrť na tri popoludní, a keď treba aj dlhšie.
Ku „štreke“ sa dostal náhodou. „Keď som mal 18, prišiel som na železnicu a spýtal sa, či pre mňa nemajú robotu. No a odvtedy som tu,“ povedal L. Mižigar. V porovnaní so svojimi susedmi z činžiaku je jeho príjem naozaj kráľovský. Mesačne zarobí okolo 13-tisíc korún, keď sú prémie, aj viac. Napriek tomu sa mu susedia neraz smejú a ukazujú mu prstom na čelo, či nie je chorý.
„Ja si z toho nič nerobím. Bez roboty by som nevedel žiť,“ tvrdí rodák zo Žehry. Jeho manželka Anna (44) jeho slová potvrdzuje: „Keby nemohol ísť do roboty, asi by umrel. Cez sobotu a nedeľu chodí po byte a vidím na ňom, že najradšej by už bol na štreke,“ prezradila. Jeho kolegovia - pracovná čata zo strediska miestnej údržby v Spišských Vlachoch - nedajú na L. Mižigara dopustiť. „Bodaj by boli všetci takí pracovití ako on. Dokonca mal byť aj parťák. Problém len bol, že nemal školu,“ hovorí jeden z jeho kolegov.
