SKOPJE - Uprostred sídlisk a rušných ulíc severomacedónskej metropoly sa odohráva pohľad, ktorý akoby do mestského zhonu ani nepatril. Kŕdeľ desiatok strakatých holubov krúži nad panelovými domami, strmhlav sa znáša k zemi a opäť vzlieta.
Pre svojich chovateľov nie sú holuby iba koníčkom, ale aj spôsobom, ako na chvíľu uniknúť každodennému ruchu veľkomesta. Agentúra AFP približuje príbeh tradičnej záľuby, ktorá na Balkáne pretrváva už stáročia, hoci dnes už nie je zďaleka taká rozšírená ako kedysi.
Chovateľ ich prirovnáva k deťom
Medzi bytovými domami v Skopje vypúšťajú Ahmet Ogun a Bončo Lazarevski svoj kŕdeľ približne 80 holubov. So zaujatím sledujú, ako vtáky krúžia nad sídliskom, predvádzajú akrobatické obraty a napokon sadajú na námestie v tieni okolitých budov.
„Holuby nám prinášajú pokoj. Pomáhajú nám na chvíľu zabudnúť na tú džungľu áut a domov okolo nás,“ povedal agentúre AFP 76-ročný Lazarevski, bývalý zamestnanec oceliarne. Zatiaľ čo okolo prúdia autá a ľudia sa ponáhľajú do práce, Ogun sype svojim zverencom zrno. „Upokojuje ma to,“ hovorí klenotník, ktorý chová okrem iného makedónske donky, plemeno známe akrobatickým letom. „Sú pre nás ako deti,“ dodáva.
Tradícia sa dedí z generácie na generáciu
Chov holubov má na Balkáne stáročnú tradíciu. Hoci už nie je taký populárny ako v minulosti, v mnohých rodinách sa stále odovzdáva z generácie na generáciu.
Holuby sú známe výbornou orientáciou a schopnosťou vracať sa domov aj z veľkých vzdialeností. Podľa chovateľov dobre zvládajú aj úmorné horúce balkánske letá. „Stačí, keď majú dostatok vody a keď im častejšie otvoríme dvere do klietky,“ vysvetľuje Ogun.
Koníček udržiava susedské vzťahy
Obaja muži si na tomto koníčku cenia aj vzťahy, ktoré okolo neho vznikajú. Nie je výnimkou, že im zavolá iný chovateľ zo susednej štvrte alebo dokonca z iného mesta, pretože sa k nemu zatúlal niektorý z ich holubov. Hoci chov holubov už nie je taký rozšírený ako kedysi, miestni hovoria, že pomáha udržiavať susedské vzťahy.
„Je to náš relax, náš diazepam,“ hovorí štátny úradník Dejan Ďošev, ktorý býva neďaleko a pravidelne sa pri holubníku zastavuje. „Stretávajú sa tu ľudia z rôznych častí mesta. Rozprávame sa, trávime spolu čas a spoznávame sa,“ dodáva.
