PEKING/PRAHA - Dodnes je poeticky nazývaná "kultúrnou revolúciou", hoci nebola ani kultúrna, ani revolučná. Udalosti v Číne v rokoch 1966 až 1969 boli skôr nezvládnutým vnútrostraníckym bojom, ktorému padli za obeť státisíce ľudí, podľa niektorých odborníkov až milióny. Za začiatok kultúrnej revolúcie v Číne je považovaný obežník zo 16. mája 1966, ktorým schválil ústredný výbor čínskej komunistickej strany základné koncepty novej politickej línie.
Záhada smrti letkyne Amelie Earhartovej konečne vyriešená? Špionáž a život pod novou identitou
"Zničíme všetky staré idey, starú kultúru, staré zvyky vykorisťovateľských tried a zmeníme v nadstavbe všetko, čo nezodpovedá socialistickej ekonomickej základni ... Zrazíme tých pri moci, ktorí idú cestou kapitalizmu. Zrazíme reakčné buržoázne autority, zrazíme všetkých buržoáznych royalistov, zrazíme všetkých netvorov a démonov!" vyhlásil v auguste 1966 oficiálne ciele minister obrany Lin Piao, onedlho sám obeť revolúcie.
Počiatky tejto neslávnej éry siahajú do 50. rokov, kedy v Číne prebiehali rôzne budovateľské kampane bojujúce takmer proti všetkému a proti všetkým. Rýchly hospodársky rozvoj mal zaistiť "veľký skok"; pokus predsedu ČĽR Mao Ce-tunga o rýchly vývoj v "skokoch", založený na výsadnej produkcii ocele a železa, sa ale nepodaril. Roľníci v obrovských ľudových komúnach stavali malé pece a tavili železo, namiesto aby siali obilie. Nasledoval hladomor v rokoch 1959 až 1961 a ústup Maa do pozadia.
Nový prezident Liou Šao-čchi a generálny tajomník ÚV KS Teng Siao-pching sa v snahe o nápravu zamerali na pragmatické odborné vedenie hospodárstva. Stúpenci Maa ale chceli zaistiť ekonomiku mobilizáciou más. Na pomoc vo vnútrostraníckom boji si Mao povolal školskú mládež, organizovanú do zvláštnej údernej sily.
Študentské Červené gardy mohli pod zámienkou likvidácie triednych nepriateľov, "kapitalistov" a spiatočníkov, prakticky bez obmedzenia vykonávať rozsiahle čistky v armáde, úradoch, medzi robotníkmi i inteligenciou a nakoniec i medzi sebou. Umelci a inteligencia boli vyslaní do vidieckych oblastí, do tovární a vojenských jednotiek na prevýchovu, aby sa "zocelili". Predtým ich vláčili ulicami v hanlivých špicatých čiapkach. Pre študentov ešte nezavretých škôl bolo najväčšou cnosťou odovzdať na skúškach prázdny list papiera na protest proti "buržoáznemu poznaniu".
Červené gardy bojovali proti "štvorici starého" - mysleniu, kultúre, tradíciám a spôsobom. Zatvárali školy, ničili múzeá, knižnice a ďalšie kultúrne a historické pamiatky, pálili knihy. Spustošené boli najstaršie chrámy, ktoré predtým štát chránil ako pamätníky minulosti. Pre čínsku mládež, nepoučenú o ich hodnote, sa stali ľahkým terčom. Protesty vo svete nakoniec viedli k obmedzeniu ničenia kultúrneho dedičstva, ale väčšinou už bolo neskoro.
Zem bola v rozklade, chaos ochromil hospodárstvo a dopravu, boje a preskupovanie obyvateľstva hrozili sociálnou katastrofou. Na nezvládnuteľné Červené gardy poslal Mao v roku 1967 armádu, ktorá získala základnú kontrolu nad krajinou až na konci nasledujúceho roka. V rámci obnovenia poriadku v mestách poslali 16 miliónov študentov na vidiek na prevýchovu.
Aj Maova tretia manželka, bývalá šanghajská herečka Ťiang Čching, a jej skupina (neskôr nazvaná Gang štyroch) strážila ideovú čistotu revolúcie a mala na svedomí smrť tisícov ľudí. Keď boli Červené gardy odstránené a strana získala kontrolu nad armádou, opäť prevládli Maove ultraľavicové koncepcie. Až smrť Maa v septembri 1976 bola definitívnou bodkou za kultúrnou revolúciou.
Hoci v Číne samotnej bola kultúrna revolúcia odsudzovaná prakticky hneď po tom, čo skončila, jej myšlienky ovplyvnili ultraľavicové hnutia v ďalších krajinách (Červení Khméri v Kambodži), dokonca aj v západnej Európe. V roku 1981 Komunistická strana Číny oficiálne pripísala hlavný podiel viny na tragédii kultúrnej revolúcie Mao Ce-tungovi. Strana sa dištancovala od neskorších rokov Maovej vlády, keď označila 70 percent jeho názorov za správne a 30 percent za mylné. V poslednom čase sa ale k Maovmu odkazu čoraz častejšie obracajú predstavitelia, ktorí majú pocit, že sa krajina príliš vzďaľuje komunistickým ideálom.
